Kelti, ktorých pravlasť bola v strednej Európe a sídlili aj na území dnešného Slovenska, boli často súčasťou žoldnierskych jednotiek starovekých panovníkov. Nebol to len slávny vojvodca Hannibal Barkas, kto využíval keltských bojovníkov, ale do svojej armády ich zaradili aj Alexandrovi dediči v Egypte – Ptolemaiovci.

 

V Egypte pôsobili keltskí obchodníci a bojovníci.

Pôvod keltskej civilizácie môžeme hľadať v širšej oblasti severovýchodného a východného Francúzska, južného Belgicka, stredného a južného Nemecka, Švajčiarska, západného Rakúska a Čiech. V priebehu mladšej doby železnej (približne od 500/450 pred Kr. až do prelomu letopočtov) sa kmene, ktoré starovekí Gréci označovali ako Keltoi, rozšírili po celej Európe, dokonca prekročili jej hranice.

Keltské kmene často plienili a útočili na staroveké štáty. Známe je ich takmer úspešné dobytie Ríma alebo vyplienenie veštiarne v Delfách. Ich bojaschopnosť sa preto snažili využiť aj rôzni starovekí panovníci, ktorí ich zaraďovali ako žoldnierske jednotky do svojich armád.

Ptolemaiovci a Kelti

Možno je dnes ťažké predstaviť si, ako keltskí žoldnieri v Egypte jedia datle v tieni pyramíd, ale pravdou je, že tisícky Keltov slúžili v armádach grécko-macedónskej dynastie Ptolemaiovcov. Prví Kelti v Egypte bojovali pravdepodobne už vo vojsku bývalého generála Alexandra Veľkého – Ptolemaia I. Sótéra (305 – 285 pred Kr.), ktorý založil v krajine na Níle spomínanú úspešnú dynastiu.

Kelti pôsobili v jednotkách faraónov.

Jeho syn Ptolemaios II. Filadelfos (285 – 246 pred Kr.) musel po otcovej smrti čeliť konfliktu so svojím bratom Magasom. Podľa antického historika Pausania práve vtedy dorazila do Egypta silná jednotka keltských žoldnierov, aby pomohla Ptolemaiovi II. vo vojne s nevlastným bratom. Veľkou nevýhodou helenistických štátov, ktoré vznikli na troskách ríše Alexandra Veľkého, bola ich závislosť vo vojenských záležitostiach na gréckych a macedónskych žoldnieroch, možno aj preto egyptský faraón siahol po Keltoch.

Kelti síce Ptolemaiovi vo vojne pomohli, ale v roku 259 pred Kr. sa proti nemu vzbúrili. Aké boli príčiny keltskej vzbury v Egypte? Podľa Pausania chceli zvrhnúť Ptolemaia a ovládnuť Egypt, čo by však vzhľadom na ich počty a nekompatibilitu s miestnym obyvateľstvom bola veľmi ambiciózna akcia. Náš ďalší zdroj grécky učenec Kallimachos hovorí, že Kelti sa pokúsili vykradnúť faraónovu pokladnicu.

Ptolemaios II. vzburu tvrdo potlačil. Preživších žoldnierov uväznil na malom nílskom ostrove v Sebennyntskom ramene afrického veľtoku, kde buď zomreli hladom, alebo spáchali rituálnu samovraždu. Ptolemaios II. považoval potlačenie keltskej vzbury za dôležitú udalosť a preto dal na jej pamiatku raziť mince s keltským štítom. Gréci žijúci v Egypte vyčítali Keltom okrem vzbury ešte jedno negatívum, a to ich poverčivosť. Žoldnieri totiž odmietli bojovať počas obdobia splnu Mesiaca, pretože to považovali za zlé znamenie.

Minca, ktorú dal raziť Ptolemaios II. s keltským štítom (reverz vpravo).

Negatívna skúsenosť s keltskými žoldniermi však neovplyvnila egyptských panovníkov pri opätovnom využívaní ich služieb. Faraóni sledovali len trend doby, hlavne vo východnom Stredomorí mal skoro každý vládca vo svojej armáde aj keltských žoldnierov. V politike najímania Keltov do svojich armád pokračovali aj ďalší egyptskí panovníci – Ptolemaios III. (246 – 221 pred Kr.) a Ptolemaios IV. (221 – 205 pred Kr.). Podľa antického historika Polýbia sa Kelti začali v Egypte usádzať aj s rodinami za vlády Ptolemaia IV. a dochádzalo k zmiešaniu obyvateľstva. Kelti mali dostať pôdu hlavne v oblasti oázy Fajjúm.

Bitka pri Gaze

V bitke pri Rafii sa stretli slony indické a africké – idealizovaná podoba.

Najznámejším konfliktom, ktorý vybojovali keltskí žoldnieri v službách egyptských faraónov, bol stret pri Rafii, známy aj ako bitka pri Gaze. 22. júna 217 pred Kr. sa pri Rafii (dnes Rafah) stretli armády egyptského panovníka Ptolemaia IV. a vládcu ríše Seleukovcov Antiocha III. (222 – 187 pred Kr.). Podľa Polýbia mala Ptolemaiova armáda 70 000 pešiakov, 5000 jazdcov a 73 vojnových slonov. Antiochos postavil vojsko so 62 000 pešiakmi, so 6000 jazdcami a so 102 vojnovými slonmi. Bitka bola súčasťou tzv. štvrtej sýrskej vojny medzi Egyptom a ríšou Seleukovcov a išlo v nej o kontrolu pobrežia Blízkeho východu. Do dejín vošla aj ako jediná známa bitka, v ktorej proti sebe bojovali africké a indické slony.

Anglický historik Peter B. Ellis píše, že Ptolemaiovo vojsko malo len 25 000 mužov a uvádza, že na strane Egypťanov bojovalo 4000 „egyptských“ Keltov a 10 000 ďalších keltských žoldnierov najatých v Trácii. V takomto prípade by Kelti tvorili v jeho armáde väčšinu.

Polýbios však uvádza nižšie počty – 4000 Keltov a Trákov. Britský archeológ Barry Cunliffe píše o 6000 Keltoch a Trákoch. Ptolemaiovci vo veľkom využívali aj macedónskych a gréckych žoldnierov. Kelti možno neboli najpočetnejšou zložkou Ptolemaiovej armády, ale bojovali na pravom krídle, ktoré de facto rozhodlo o víťazstve v bitke. O úspešnom pôsobení keltských žoldnierov v Egypte „hovorí“ aj nález terakoty keltského bojovníka z 3. storočia pred Kr., ktorá je uložená v Britskom múzeu.

„Poslední Kelti“ v Egypte ulovili líšku

Zatiaľ posledný záznam o prítomnosti keltských žoldnierov v Egypte máme obdobia z panovania Ptolemaia V. (205 – 180 pred Kr.), ktorého vzbura v Hornom Egypte donútila do oblasti poslať armádu s keltskými žoldniermi.

Terakoty keltského bojovníka z 3. storočia pred Kr. z Egypta.

Z tohto obdobia pochádza unikátny nápis v Karnaku. Vo Veľkom chráme tu nechali štyria keltskí vojaci nápis v gréčtine: „My Thoas, Kallistratos, Acannon a Apollonios z Galaťanov, sme sem prišli a chytili sme tu líšku.“ Tento pre niekoho možno vandalský zápis, navyše v gréčtine, je jedným z posledných záznamov pobytu keltských žoldnierov v Egypte. Pre zaujímavosť uvádzam možnosť, že Kelti si líšku pomýlili so šakalom…

Kelti pravdepodobne zostali v službách grécko-macedónskej dynastie v Egypte naďalej, vieme napríklad, že boli súčasťou posádky umiestnenej na strategicky dôležitom mieste Hermopolis Magna. Dôkazom existencie keltských rodín v Egypte aj v neskorších obdobiach sú stély z alexandrijskej nekropoly, kde sú vyobrazené keltské štíty. Rovnako sa tu objavujú keltsky znejúce mená – Antoeis syn Aldorixa, Bitos syn Lostoiekosa. Ďalší Kelti sa mohli do krajiny na Níle dostať spolu s Germánmi ako rímska pomoc faraónovi Ptolemaiovi XII. (80 – 58 a 55 – 51 pred Kr.).

Rovnako ako iní vládcovia vo východnom Stredomorí aj egyptskí panovníci využívali služby keltských žoldnierov dlhé storočia. Kelti v staroveku predstavovali vojenskú silu, s ktorou okrem Rimanov museli počítať aj mocní vládcovia na rieke Níl.

 

Pramene

Použitá literatúra

  • Cunliffe, B.: The Ancient Celts. Oxford 2018 (druhé vydanie).
  • Ellis, P. B.: Keltové. První tisíciletí keltských dějin, 1000 př. Kr. – 51 po Kr. Praha 1996.
  • Freeman, P.: The Philosopher and the Druids: A Journey Among the Ancient Celts. New York 2008.
  • Minarčák, P.: Kelti v Egypte. Historická revue 9, 2009, 72 – 75.

Obrazová príloha: Osprey, P. Dennis, British museum

Vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV. Voľný čas venuje portálu Historyweb.sk (HistoryLab.sk). Je autorom knihy Sila zániku : Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách.