Stojíš pri okne. Hľadíš von do čierno-čiernej noci. Kvapky dažďa stekajú po skle, padajú na posledné listy, ktoré ešte ostali na stromoch, letia k zemi. Roztápajú všetko a odplavujú to všetko so sebou končiac v kanáli, končiac v blízkej rieke, končiac v mori. Čiernom mori. No nie všetky, niektoré vsiakli do Zeme. Niektoré ostali na tráve, ktorá je drzo ešte stále zelená…
Ale teraz je von tma. Vidíš len svietiť pouličnú lampu. Jej svetlo sa ligoce v kvapkách dažďa stekajúcich po sklenej tabuli okna. Stojíš pri okne a hľadíš do tej tmy, do toho dažďa, do budúcnosti. Je pred Tebou, no nevidíš ju. Nemôžeš ju nahmatať. Môžeš ju len cítiť. Zhlboka sa nadýchneš, cez nozdry Ti do pľúc vniká vzduch studený a vlhký od dažďa. Pamätáš si ešte jeho vôňu?
Vonia ako voda, čistá voda – stovky, tisíce, milióny kvapiek vody. Vonia čerstvo. Čistí vzduch tam von. Čistí Tvoju dušu, Tvoju myseľ, Tvoje telo. Miluješ dážď, miluješ búrku, keď prikryje svojou očisťujúcou milosťou náš svet. Je to ako požehnanie. Všetko strnulé, stuchnuté a umierajúce vezme so sebou. Miluješ dážď – a je jedno, či je jar, leto alebo jeseň. Keď prší von, prší v Tebe a Ty si vychutnávaš tú príjemnú melanchóliu. Napĺňa Ťa to.
Je tma a von prší. Aké jednoduché. Aké krásne. Aké typické pre jeseň. Pani Jeseň prevzala svoje žezlo. Dni sa skrátili, noci sú dlhé. Za tmy vstávaš, za tmy prichádzaš domov. Krajina sa ponorila do studenej čiernej tmy. Pomaly sa ukladá na zimný spánok.
Stojíš pri okne. Hladíš pred seba. Vidíš tmu, stekajúce kvapky dažďa a jednu pouličnú lampu, ktorá sa schováva pod holými konármi stromov za oknom. Je príjemný. Počuješ, ako studené kvapky dažďa rytmicky bubnujú na rímsu, na opadané listy, na chodník – na celý svet, ktorý Ťa v tejto chvíli obklopuje. Hľadíš pred seba. Nevidíš ju, len ju cítiš.
Stojíš pri okne. Máš zatvorené oči. Každou bunkou svojho tela vnímaš dážď a ona sa vynára z tej tmy. Po krku Ti prebehli zimomriavky. Drzo, a pritom nenútene sa rozbehli aj smerom dole po Tvojich ramenách. Zježili sa Ti chĺpky na rukách. Nevidíš ju. Môžeš ju len cítiť. Je taká ako Ty. Citlivá a vnímavá s hlbokými očami, ktoré vidia až na dno duše. Bola to studená kvapka, ktorá Ti stiekla po chrbte, alebo jej dych? Vynára sa z tmy. Je neskutočná. Je neskutočne krásna. Na pery Ti vtisla mrazivý bozk a už ju zmýva dážď.
Stojíš pri okne. Hľadíš do dažďa. Miluješ jeho tajomno, keď prší v noci. Je ako ona. Je ako najvernejšia milenka. Trpezlivo čaká. Je ako smrť, ktorá všetko prikryje čiernymi krídlami, zbozkáva mrazivými perami, objíme studenými rukami. Je tajomná a je aj nie je. Je niekde tam v tme. Je niekde tam načrtnutá kriedou, ktorú zmýva dážď. Viac subreálna než reálna. Preto ju miluješ. Preto miluješ, keď prší…