Prvé zakúrenie popradského Papagája 477.013

23.7.2008 10:00 Ing. Marián Šimo

Prvé zakúrenie popradského Papagája 477.013

14. júl 2008 je zlomovým dátumom v novodobej histórií parného rušňa 477.013 Papagáj. Po niekoľko rokov trvajúcej generálnej oprave a tým spojenej prestávke sa v jeho peci znova rozhorel oheň a jeho vnútro ovládol dym, para a vôňa oleja. Prijímam pozvanie od členov Klubu železničných historických vozidiel Poprad a začleňujem sa k týmu ľudí oživujúci túto parnú krásavicu.

V nedeľu večer prichádzam do Popradu. V čase môjho príchodu sa posledné prípravné práce zúžili už iba na doplnenie vody do tendra rušňa. V pláne je po zakúrení odskúšať na rušni všetky agregáty a tesne pred druhou hodinou popoludní vykonať skúšobnú jazdu z Popradu – Tatier do Štrby a späť. Čas zakúrenia je naplánovaný na 4 hodinu rannú. V rušni bude pomaly stúpať tlak pary v kotli. Popri narastajúcom tlaku sa budú kontrolovať všetky zariadenia na rušni.

 

 

 

 

Pokoj večera narušuje silné hromobitie, silný vietor a dážď. Našťastie Papagáj spolu s Pielstickom sú schované vo vnútri haly. Zatvárame vstupné brány do haly, ale silný vietor je proti. Zdvíha ma do vzduchu a spolu s bránou ma zastavuje stena haly. Na pomoc prichádza Marián Surmík a spoločnými silami sa nám podarilo veterný živel poraziť.

 

 

 

 

Najhoršie sme prečkali vo vnútri haly kde sa skontroloval stav vodných zásob a hadice, cez ktorú do tendra pritekala voda. Potom spokojným svedomím sa premiestňujeme do ubytovacieho vozňa, kde plný očakávaní zo zajtrajšieho dňa o pol noci zaspávame. Spánok je to skôr symbolický, pretože budíček je naplánovaný na tretiu hodinu rannú.

Slabo prebudený a s jedným zatvoreným okom siaham po odložených montérkach a vypínam otravný, ale neúprosný budík. Vyliezam z teplého vagónu a zapájam sa do pracovného procesu. Vonku je tma, že by sa dala krájať. Okolitý svet je mŕtvy, všetko ešte spí. Toto ticho prerušuje hlasitý zvuk motoru Singrovky, ktorá prichádza po koľaji k Papagájovi. Jej úlohou je vytiahnuť „oslávenca“ z priestoru haly pod holé nebo.

 

 

 

 

Tesne pred štvrtou hodinou sa stretávame traja ľudia v papagájovej kuchyni. Robo Izák spolu s Mariánom Surmíkom sa chytili lopaty, handier a zapalovača. Netrvá to dlho a oheň pohlcuje handry na lopate. Spoločnými silami chlapci vkladajú život do vychladnutej pece.

 

 

 

 

Nastáva dlhé čakanie kým sa parný kolos prebudí k životu. Čakanie si skracujeme nosením dreva ku kuchyni stroja. Medzičasom sa rozvidnelo a v okolí sa prebúdza život. Ľudí z depa dym z komína priťahuje ako magnet a prichádzajú sa na nás pozrieť. Prípravné práce pokračujú dokončovaním elektrického vedenia medzi parnou turbínou a ostatných elektrických spotrebičov. Ďalšia časť tímu sa venuje skrášľovaniu stroja montovaním liatych tabuliek na skriňu vozidla. Musím povedať, že mu pristanú. Na novom laku naozaj žiaria.

Medzičasom sa ručička hlavného tlakomeru vyšplhala na šesť atmosfér. Prišiel čas skúšať. Začali sme kompresorom vzduchu, malým napájačom a bokom nezostal ani pohon mechanického prikladača familiárne nazývaného „Štoker“. Zariadenia fungovali na prvý pokus bezchybne. Vidieť, že prace na oprave boli robené zo srdcom a precízne. Kde tu sa vyskytla drobná netesnosť na spoji, ktorá sa okamžite odstránila dotiahnutím spoja alebo upchávky.

 

 

 

 

Tlak stúpa. Prvý váženejší problém nám urobil pravý vodoznak. Tesniaca gumička v spoji aj napriek tomu, že bola nová nevydržala a povoľuje. Zatvárame ventily vodoznaku a musíme ho demontovať dole, aby sa dala gumička vymeniť za druhú. Za studena je to hračka avšak rozhorúčený vodoznak je problém. Páli aj cez rukavice. Nevadí, za chvíľu je to hotové.

Prišiel čas na posun. Mašinka už mala tlak na to, aby sa vedela sama pohybovať zároveň aj pohľad na oblohu neveštil nič dobre. Husté mraky zakryli končiare Tatier a z neba sa začali liať kvapky vody. Aspoň sme mali istotu, že na poobednej skúšobnej jazde sa nebudeme musieť báť poriadne otvoriť regulátor, aby sme nespôsobili požiar v okolí trate. Otvárame ventil kompresoru, aby sme natlakovali hlavný vzduchojem. Kompresor však ostáva ticho. Hľadáme príčinu a zisťujeme, že do kompresora neprúdi para. Problém sa našiel v armatúrnej hlave. Ventil kompresora sa zasekol. Musíme odstaviť armatúrnu hlavu a ventil vymeniť. Predtým sa nám podarilo ventil otvoriť a natlakovať vzduchojem. Ventil, však nefungoval spoľahlivo. Papagája sme teda presunuli na pol žrde do haly a mohli sme sa pustiť do výmeny ventilu.

 

 

 

 

Ostatná časť partie sa vrhla na vedľajší uhliak a kýbľami prekladá uhlie do tendra. Tender je naplnený, ventil kompresora vymenený. Prišiel rad na poistné ventily. Nastavujeme predpísaný tlak 16 atmosfér a hodinky ukazovali pol druhej po poludní. Najvyšší čas spojiť Papagája s Pielstickom a vyraziť na skúšobnú jazdu. Pár minút pred druhou hodinou sme sa presunuli na vynovenú popradskú stanicu. Samozrejme zakúrený parný rušeň vzbudí vždy pozornosť.  Tento krát o to väčšiu, že sme sa nachádzali v centre turistického regiónu a do stanice sme vošli iba niekoľko minút pred príchodom IC vlaku z Košíc.

Pán výpravca nám prináša rozkaz pre naše vlaky, rozsvecuje návesť povoľujúcu odchod z našej koľaje. Zapískanie a zvuk trojčitého parného stroja paralyzuje okolie. Mohutné výdychy z komína a krajina za oknom sa dáva pohybu.

 

 

 

 

Prvý úsek testovacej jazdy je z Popradu do Svitu. Nepresiahneme rýchlosť 60 km/h. Dôkladne sa kontroluje správanie rušňa. Všetko je v poriadku a po zastavení vo Svite spravíme krátku obhliadku pojazdu. Medzičasom prichádza osobný vlak a po jeho odchode sa vydávame na horskú etapu do Štrby. Regulátora sa chytá Stanko Antalík. Pršať už prestalo, ale mokrá zem zvýšila pocit istoty a mohli sme si naplno vyskúšať čo rušeň dokáže.

 

 

 

 

Po emotívnej jazde hore kopcom zastavujeme v stanici Štrba. Tu úloha Papagája končí. Na cestu späť bude ťahaný Pielstickom. Rýchlo robíme spoločnú fotku pred Papagájom a dávame sa na cestu domov. Opäť krátke zastavenie vo Svite a po predchodení osobným vlakom odchádzame do Popradu. Zo stanice ideme do späť do depa.

Mašinka svoju ťažkú skúšku zvládla na výbornú. Na prvé zakúrenie to bol úctyhodný výkon. Všetkým, ktorí svojou troškou pomohli pri náročnej oprave musím zložiť poklonu. Skvelá práca.

 

 

 

 

Nedá mi nespomenúť ani sponzorov, bez ktorých by oprava Papagája bola nereálna:
• Firma OKV Vrútky pomohla s opravou kotla
• Spoločnosť Chemolak Smolenice poskytla farbu
• J.M. Thill pomohol finančne
• a mnoho ďalším, ktorí svojou troškou prispeli pri oprave

Ďakujeme.

Na záver mi ostáva zaželať novému prírastku medzi prevádzky schopnými rušňami veľa štastných kilometrov a chlapcom z klubu veľa príjemných chvíl v jeho blízkosti.

Galéria

Súvisiace odkazy