Odporúčame
Regionálny zapisovateľ, tak ma označil priateľ, bývalý katolícky farár Miloš Krchňavý na krste mojej tretej knihy „Prvé veľkokrtíšske povedačky“. A ja s tým súhlasím, naozaj som ten, čo rád zaznamenáva spomienky na to, čo sa stalo, na miesta, na ktorých som žil, a najmä na ľudí, ktorých som poznal. Mnohí z nich už nie sú medzi nami. Kedysi som odmietal ísť do kúpeľov, no odkedy ma presvedčili, aby som to predsa len skúsil, šírim osvetu, že do kúpeľov by mal pravidelne chodiť každý. A to isté aj s písaním: každý človek by si mal pravidelne zapisovať to, čo zažil on a jeho blízki. Aby ostali stopy po našej existencii. A taký pamätník si zaslúži aj každé mesto.
Bratia Štefan a Peter Holakovskí - zanietení kronikári rodiny, mesta aj technického vývoja vecí okolo nás - sa narodili vo Vranove nad Topľou v prvých rokoch po skončení druhej svetovej vojny. Aj keď obaja prežili život inde, jeden ako odborník na patentové právo v Bratislave, druhý ako zverolekár v Prešove a vo Veľkom Šariši, pred pár rokmi sa vrátili aspoň duchom do rodného mesta a založili na známej sociálnej sieti skupinu s názvom Vranov nad Topľou v historických dokumentoch a spomienkach.
Prvé signály, že sa niečo deje, sme zaregistrovali okolo maminej osemdesiatky. Dovtedy bola vitálna, starala sa sama o dom na dedine, o záhradu, mala psa, mačku a sliepky. Pripravili sme jej peknú oslavu osemdesiatych narodenín, viezol som ju v aute, tešila sa, zaujímalo ju, kto všetko tam bude, a zrazu si spomenula na svoju babku, ktorá ju opatrovala, keď bola malá: „A bude tam aj moja starenka?“ Vedel som, že je zle, starenku sme pochovali pred dvadsiatimi rokmi.
„Milý čitateľ, dostáva sa ti do rúk publikácia o histórii jedného stokilometrového pochodu. Je to tak: sú ľudia, ktorí sa zaoberajú aj takýmito aktivitami; trýznia svoje telo, a to dokonca pravidelne,“ píše vo vtipnom úvode k nedávno vydanej knihe T-100 – Trnavská stovka. Päťdesiat rokov histórie jej autor Ctibor Páchnik. Trnavská sa turistická trasa, ktorú treba zdolať za dvadsaťštyri hodín, volá preto, lebo ju vymysleli trnavskí horolezci, a stovka je dĺžka pochodu v kilometroch z Hlavnej stanice v Bratislave po hrebeni Malých Karpát do Brezovej pod Bradlom. Tohto roku prišlo na štart vyše deväťsto turistov, diaľkoplazov a bežcov, no aj zvedavcov (tých, ktorí hovoria: Som zvedavý, čo to so mnou urobí).
Mami, tvoj príbeh dojíma moje priateľky, hovorí mi dcéra, dávaš im nádej, že toho pravého môžu stretnúť v každom veku.
Mala som 59 rokov, keď som sa znovu vydala. Nikdy predtým som nestretla muža, ktorý by bol taká fascinujúca osobnosť, žil taký neobyčajný život, bol taký inteligentný a kultúrne rozhľadený, a áno, aj pohľadný. Keď ráno vyjde z kúpeľne, voňavý a vitálny, vyzerá ako malý boh.
Chcela byť maliarka, chcela byť spisovateľka a prekladateľka, potom si vybrala povolanie „mama na plný úväzok“. Dnes, keď deti dospeli a všetko to nažité si zrazu hľadá vlastnú cestu vyjadrenia, píše a maľuje „trochu s posunom, ale intenzívne“. Obrazy Heleny Sumbalovej ste mohli vidieť na výstave v Medenej ulici v Bratislave. Aktuálne ich nájdete (a môžete kúpiť) aj na facebookovej stránke autorky Helena Sumbalová Art.
Krízu mám permanentne a myslím si, že je to prirodzený jav. Nie v zmysle kríza ako katastrofa, nie kríza ako tragédia, ale kríza ako zmena. Rozdiel je v prijatí faktu, že vždy niečo z toho, na čo sme boli zvyknutí, prestáva fungovať. A je našou povinnosťou každý deň si všímať, že sa niečo mení, že to, čo sa prežilo, odchádza a že niečo nové prichádza – a sme povinní to nové zažiť, nachádzať v živote iné, zdravšie a inšpirujúcejšie cesty.
Šport sa prelína celým mojím životom, priniesol mi priateľov, ktorí lyžujú, hrajú tenis, golf, patrím do partií, ktoré sa poznajú, stretávajú na tých istých turnajoch, oslavujeme spolu narodeniny. Máme spoločné zážitky, spoločné spomienky, máme stále o čom hovoriť.
Prežil som všeličo, bol som hore aj dole, na samom dne. Teraz už viem, že v živote je možné všetko, že medzi nebom a zemou existujú isté veci, a podľa toho sa správam. Nerád používam slovo pokora, lebo len ten, kto prežil podobný príbeh, by ma pochopil.
Boli roky, keď som pil extra ligu. Akoby som sa pre tú lekciu s alkoholom narodil, otec spomínal, že som ako malý na jednej svadbe omylom vypil pálenku a nič, žiaden rev. Rodičia odchovaní na drsnom Podpoľaní dávali deťom „koštovať“ doma pálenú chabzďovicu „na lepšie trávenie“, nič zlé na tom nevideli. Na vysokej škole som sa rozpil totálne, hlavne pivo, až dvadsaťpäť pív denne – čo sa na štúdiu odzrkadlilo tak, že ma v treťom ročníku vyhodili.
