Autosportfoto

4×4 verzus známa tvár: Zdenka Predná

Slovenská speváčka ING. ZDENKA PREDNÁ (26) odštartovala svoju hudobnú kariéru v prvom ročníku speváckej súťaže Slovensko hľadá SuperStar. Zdenka je dôkazom toho, že víťazstvo v súťaži nie je zárukou úspechu. Skončila na štvrtom mieste, no čo sa popularity a kvalít týka, dopadla spomedzi svojich superstárovských kolegov snáď najlepšie.

V roku 2005 debutovala s albumom „Sunny Day" s elektronickým nádychom, ktorý pozitívne prijali nielen fanúšikovia, ale aj hudobní kritici. Prvý singel „Len ty smieš" sa dlho držal na najvyšších priečkach rádií a niekoľko týždňov patril medzi najhranejšie skladby v rozhlasovom éteri. Rovnako úspešným sa stal singel „Vietor", v ktorom Zdenke vokálne vypomáhala speváčka Tina. K singlu bol natočený aj Zdenkin prvý hudobný videoklip.

Úspechy v podobe ocenení na seba nenechali dlho čakať. Boli nimi cena Aurel za Objav roka (2005) a Zlatá platňa za predaj albumu. Predzvesťou druhého albumu (s názvom „Zdenka Predná") bol singel „Keď to nejde", ktorý sa stal okamžite rádiovým hitom. Nasledoval singel „Ponad maky", ktorý však nezopakoval úspechy svojich predchodcov. Na vrchol hranosti sa Zdenka vrátila v roku 2008 singlom „Kam má ísť?", ktorý dobyl slovenské rádiá.

Predovšetkým predpokladám, že vo vašom hektickom spôsobe života auto nemôže chýbať. Na akom jazdíte?
- Momentálne je to Mercedes triedy A. Mercedeska bola súčasne mojim prvým automobilom, ktorý som po čase predala, nakoľko som na ňom vôbec nejazdila. Pravdu povediac, v Bratislave som sa v tej dobe cítila ako nováčik a z jazdy som mala trochu obavy. Neskôr som si zaobstarala Fiat 500, vydarenejšie a štýlovejšie autíčko, aby som sa napokon vrátila ku značke Mercedes.

Takže jazdiť ste sa naučili na Mercedeske.
- Nie, na spomínanej fiatke. V autoškole mi „pridelili", mám dojem Fabiu, ale „krst ohňom" som si odbila vo fiatke. Pri nej som našla odvahu vyraziť na cesty a oťukávať sa. Ako každá žena, bála som sa predovšetkým parkovania. Ale s týmto autom to až taký problém nebol.

Čo vás na cestách vie rozhnevať?
- Na cestách kvôli iným nenechám „mávať" so svojimi citmi. Lezú mi však na nervy maximálne sa náhliaci vodiči na firemných autách, ktorí to s cestnou premávkou myslia ako s okruhom v Le Mans. Teda s plynom až na podlahe. Pritom keď si to tak spočítajú, časovo ani veľmi nezískajú. Fakt sa čudujem, že im tá minúta - dve za ten risk stoja. Pokiaľ samozrejme ide o záchranu života, kde rozhodujú minúty či sekundy, ok, beriem. Tiež nemám rada vodičov, ktorí sa pred semaformi na zelenú „zabudnú" a nevyrazia do križovatky hneď. Pritom nemajú problémy vytrubovať dajme tomu aj na začiatočníkov z autoškoly. Chýba im zhovievavosť voči ostatným.

Skúšali ste šoférovať aj niečo iné, ako automobil? Napríklad skúter alebo motocykel?
- Nie, neskúšala. Nikdy. Ani v motocykloch a ani v skútroch nemám dôveru. A ani ma to nejako zvlášť neláka. Na druhej strane sa mi veľmi páčia Vespy, skútre talianskej výroby, môj terajší manažér jeden taký má. Neviem si však predstaviť jazdiť s ňou po Bratislave. Najmä ak vidím, že vôbec problém „pomestiť" sa na cestu majú dvaja cyklisti vedľa seba. Bezpečnejšie je určite v aute.

Dá sa jazda automobilom nazvať súčasťou vášho relaxu?
- Určite áno. Mne sa jazda v automobile často spája s cestou do Banskej Štiavnice. Zakaždým sa tam veľmi teším. Kto v Štiavnici bol vie, že cesta so sebou prináša množstvo zákrut. Je to nádherný kolorit prírody, takže stačí si potom už iba pustiť príjemnú muziku.

Máte za volantom aj nejaké neduhy (telefón, prepínanie skladieb na CD)?
- Samozrejme, mám. Niekedy telefonujem, alebo manipulujem s navigačným zariadením. Myslím si však, že sa za volantom snažím byť zodpovedná. Ale tak stane sa. Že by som sa však po ceste maľovala v spätnom zrkadle, neprichádza do úvahy.

Dokázali by ste zhodnotiť svoje šoférske schopnosti?
- Už som spomenula, že sa snažím jazdiť zodpovedne. Myslím si, že som celkom dobrá šoférka. Rýchlosťou som to nikdy nezvykla preháňať a už v dvoch prípadoch som sa uistila v tom, že držať sa takejto zásady sa vypláca.

Máte zrejme na mysli dopravné kolízie.
- Presne tak. Prvú som zažila s bývalým priateľom na ceste cez Handlovú do Šiah. Išli sme ukázať nové auto, ja som mala v pláne predviesť svoje šoférske umenie. V dobe kolízie však sedel za volantom Mišo, takže ako spolujazdkyňa som v tom ostala nevinne. Pri druhej kolízii som išla osemdesiatkilometrovou rýchlosťou na ceste povoľujúcej maximálne deväťdesiatku. Za mnou to v 130 km/h hnal jeden milý pán, ktorý následne nestihol ubrzdiť a do mňa narazil. Odstredivá sila mňa i auto vymrštila ešte do vodiča idúceho predo mnou. Našťastie, odniesli si to iba plechy. Opäť som teda bola spoluúčastníčkou nehody a znovu nevinne.

Znesiete, keď vám niekto rozpráva do šoférovania?
- Jeden z mojich bývalých priateľov mi do šoférovania hodne „kecal", takže ak mám byť úprimná, prestala som kvôli nemu šoférovať. Nie je to nič príjemné. S mojim terajším priateľom sme v šoférovaní spolu začínali, vzájomne sme sa povzbudzovali. Hoci vlastním vodičský preukaz päť či šesť rokov, až v tom období som bola nútená začať jazdiť. Za posledné dva-tri roky som najazdila hádam aj tridsaťtisíc kilometrov. Bolo to spojené s tým, že som musela pravidelne dochádzať k lekárovi do Trenčína. Preto som tiež zamenila fiatku za Mercedes. Bolo to krásne auto, avšak v zime nefungovalo tak, ako som si želala.

Čím vás - ako krásnu ženu - automobil zaujal?
- Pokiaľ ide o fiatku, bola som prvou zákazníčkou v strednej Európe, ktorá si tento typ auta kúpila obohatený o automatickú prevodovku. Bola to na tú dobu určite výhoda; na druhej strane auto sprevádzalo množstvo „detských chorôb", nevychytaných chybičiek. Mercedeska je exkluzivita na celej čiare, stálica medzi stálicami.

Ženy si vraj vyberajú autá podľa farby. Patríte k nim?
- Tak ako každej žene, aj mne sa páčia niektoré farby. Pokiaľ však ide o ich spojenie s automobilom, určite by som si nevybrala ružovú. Auto v ružovom prevedení sa mi javí byť komické. A okrem toho je tu ešte môj priateľ, tak aby oň neprejavili záujem určité skupiny ľudí (smiech). Neviem, je to každého osobná vec. Pre mňa je auto praktickou súčasťou života a v tomto ponímaní farba až tak nerozhoduje. Nie je to totiž ani o imidži a ani o tom, že by sa človek chcel vystatovať alebo doladiť svoju stránku osobnosti. Dopravný prostriedok by podľa mňa mal byť vecou, ktorú človek potrebuje a tým by to malo končiť. Ak sa však bavíme o farebnom prevedení, momentálne na mojom autíčku dominuje tmavozelená.

Snažíte sa pri policajnej kontrole využiť svoj ženský šarm?
- (Smiech). Pri kontrole? Tak to neviem, či sa dá.

Aké sú vaše kritériá pri výbere vozidla?
- Veľmi mi vyhovujú parkovacie senzory. Automobil prakticky parkuje sám. Zmeria si, či sa do daného miesta zmestí, dá mi „vedieť" a to je veľké plus. Tiež mi vyhovuje navigačný systém. Na nejaké extra požiadavky, ako napríklad vyhrievané spätné zrkadlá, si však nepotrpím.

Máte nejaký nesplnený motoristický sen (iný automobil)?
- Priznám sa, že sa mi veľmi páčia staré autá, menovite zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Mám túžbu také vlastniť. Muselo by však disponovať automatickou prevodovkou, lebo manuálne preraďovanie až tak „nemusím". Alebo som už tak spohodlnela? (smiech)

Lákalo by vás zviesť sa v off-roade 4x4?
- Jasné! Veľakrát som sa v 4×4 aj viezla. Najmä ako Banskoštiavničanka viem, že sa dá určite veľmi dobre využiť. Ku nám sa napríklad v zime nie vždy dá dostať, respektíve dá iba s takýmito automobilmi. Keď niekam idem na chatu, tak ako na Silvestra minulý rok, treba sa „prekúsať" značne ťažkým terénom a potom je takýto „tereňák" priam nevyhnutnosťou.

Čomu sa momentálne venujete pomimo témy o automobiloch?
- Momentálne dovolenkujem. A keď nedovolenkujem, koncertujem. V týchto dňoch by mal vyjsť nový klip k ďalšiemu singlu, zhodou okolností dnes (27. júla 2010 - pozn. autora) som sa naň bola pozrieť. Keďže ide o animovaný klip, jeho zrod trval o niečo dlhšie ako obvykle - takmer pol roka. Popri tom sa, takrečeno z iného súdka, venujem rôznym charitám, spojených najmä so psami. Mám veľmi rada tieto tvory. Aj teraz mám doma jedného psíka v opatere, ktorého mám z útulku. Bola som si ho zobrať v Nových Zámkoch. Iba na ilustráciu, jeho pôvodný majiteľ mal doma dvadsaťdva psov! Hrôza! Je to dlhý príbeh, avšak so šťastným koncom. Som rada, že vďaka Slobode zvierat je osud iných havkáčov podobný.

Ďakujem za rozhovor.

Foto: www.zdenkapredna.sk