Šašom narezávali tváre, robili z nich eunuchov, ako jediní však mohli povedať kráľovi pravdu do očí

MIROSLAV KASPRZYK (1962) sa narodil v Liptovskom Mikuláši. Maturoval na pedagogickej škole, absolvoval kurz pantomímy na F. Schiller Universität v Nemecku. Účinkuje na javiskách v Európe aj zámorí. Je členom Federácie európskych mímov a predsedom Asociácie profesionálnych mímov Slovenska, vyučuje pantomímu na konzervatóriách v Bratislave, vo Zvolene a v Liptovskom Hrádku. V roku 1994 bol nominovaný medzi osem najlepších zabávačov Európy. Hral vo viacerých filmoch, podieľal sa na televíznej relácii Apropo TV New s Jarom Filipom a so Stanom Radičom. Pripravil množstvo predstavení s postihnutými deťmi, má vlastné štúdio pantomímy, je otcom celoštátneho festivalu pantomímy a pohybových divadiel PAN. Na historicky ladených podujatiach a festivaloch roky zabáva verejnosť ako historický Šaško. Podieľa sa aj na projekte Dr. Klaun, kde s kolegami rozveseľuje hendikepované deti v stacionároch, pravidelne sa stretáva s postihnutými deťmi v Liptovskom Mikuláši.

Aký je rozdiel medzi klaunom a šašom?

Obrovský. Klaun je „tarkabarkavo“, teda pestro a farebne kostýmovaná cirkusová postava s veľkým červeným nosom, ktorá kadejako zabáva divákov. Je to veľké malé dieťa, ktoré objavuje svet a nechápe život okolo seba.

Stojí za eskapádou všelijakých gagov, pádov, kopancov, šľahačkových vojen či rôznych dych berúcich čísel. V začiatkoch bol klaun najmä o bohapustej zábave, v poslednom čase však aj klauni našli svoj nový pozitívny rozmer.

Naopak, kráľovským, respektíve dvorným šašom, nemohol byť hocikto, veď len náročné skúšky skladali adepti až štyrikrát. Záujemcovia museli ovládať množstvo vecí, keď sa však už dostali do služieb panovníka, pribudlo im aj množstvo výhod, nielen povinností.

Napríklad?

Šašo ako jediný mohol kráľovi za každých okolností povedať pravdu do očí. Aj tú nepríjemnú. Na druhej strane ho musel dokázať v prípade potreby kedykoľvek zabaviť, čo nebolo práve jednoduché.

Budem citovať z vami pripravovanej knihy, kde sú historické údaje o šašoch, ktoré zozbierali študenti Oxfordu a preložil ich Adrian Kobetič. Šaškovanie nie je povolanie, ale spôsob života a bytia. V Anglicku, Nemecku, Holandsku, Taliansku a v niektorých obdobiach a oblastiach Francúzska bol budúci šašo vyberaný spomedzi sirôt, prípadne bol potomkom iného šaša.

Áno, svojím spôsobom mal buď niekto šťastie, že si ho spomedzi opustených detí či mladíkov vybrali ako adepta, alebo mohlo ísť aj o akúsi protekciu, teda že sa to povolanie dedilo. Otázkou je, či vzhľadom na náročnosť tejto práce bolo o čo stáť.

Vyberať nového šaša pritom mohol len ten, kto bol sám minimálne dva roky členom cechu, pričom cechu samotnému platil dve osminy daní.

Adept na nového šaša bol u svojho učiteľa tak dlho, kým mu sám nepovolil žiadať o členstvo v cechu, rozhodoval teda o jeho bytí a nebytí. Až keď dotyčný uspel vo všetkých skúškach, mohol sa stať všeobecným šašom.

Špecifickou skupinou zabávačov tých čias vraj bol takzvaný fool alebo fol. Malo ísť o blázna či pomätenca, ktorého ľudia odsudzovali, a tak obvykle končil na pranieri alebo na šibenici za nemravné správanie, znásilňovanie či sebatrýznenie.

Tu sa môžeme len dohadovať, koho presne majú historické pramene na mysli, predpokladám však, že šlo o klasických tichých bláznov, prípadne o rôzne fyzicky znetvorených ľudí.

Zväčša šlo o jedincov, ktorí neboli v poriadku ani psychicky, a tak sa stávali ľahkými terčmi pre ostatných. Predstavte si ľudí so sloňou tvárou, siamské dvojčatá, ľudí bez končatín či s inými hendikepmi.

Dnes sa dajú pripodobniť k jedincom, ktorých občas vidíte na hocakej verejnej akcii – sami komicky tancujú pod pódiom, prípadne robia iné čudné veci, na ktorých sa ostatní ľudia cynicky smejú, pričom dotyční za svoje konanie neraz nemôžu.

V minulosti ich natvrdo odchytávali, prišili im akýkoľvek zlý skutok, lebo sa nevedeli brániť, a nakoniec ich popravovali.

Zvykom vraj vtedy bolo mladým šašom pred nástupom do funkcie drviť penisy, aby neohrozovali počestnosť paničiek, teda šľachtičných.

Keď som to čítal, skoro som odpadol. Zámerne z nich robili eunuchov, aby sa za žiadnych okolností nemohlo stať, že budú mať s niekým pomer na kráľovskom dvore. Vravel som, že nešlo práve o závideniahodné povolanie. Podotýkam však, že sa to nedialo vždy a všade.

Adeptom na zabávanie sa do topánok dávalo aj rozbité sklo, prípadne sa nohy podbíjali klincami, aby bola zabezpečená „zábavná“ chôdza. Museli tiež chodiť so somárskym chvostom na krku, chrbte či na opasku.

Najhoršie bolo, že ľuďom sa to páčilo, a tak kráľ neraz povedal, že „bolo to super, to tvoje sklo v topánkach si musíme niekedy zopakovať“. Budúci šašo mohol odpovedať maximálne tak bonmotom, že „rado sa stalo“.

Somársky chvost zase musel nosiť, aby bol odlíšený od ostatných. Bolo to v jeho bytostnom záujme, lebo ak urobil nejakú kravinu, neinformovaný a urazený terč jeho vtipu by ho mohol napadnúť a prípadne zabiť.

Somársky chvost akoby teda plnil funkciu šašovských montérok, garantoval mu istú bezpečnosť. Dav bol vtedy schopný prizabiť každého, kto sa mu znepáčil, a takto sa hneď vedelo, že dotyčný je chránený kráľom a môže si isté veci dovoliť.

Ľudia dokonca nikdy nemali istotu, či im šašo niečo nevyviedol len preto, aby kráľovi ukázal, ako sa majú zle a že treba zmeniť prístup k poddaným. Inokedy zase niečo vyviedol len preto, že mu za to šľachtici zaplatili.

V 14. storočí sa však práve šašovia neraz stávali významnými, dokonca im udeľovali šľachtický titul.

Pantomíma sa historicky v spoločnosti vždy objavovala vo vlnách – buď bola uznávaná, alebo zakazovaná. V tomto kontexte ma zaujal otrokársky Rím, kde mímovia dosahovali takú vysokú úroveň, že im ako otrokom neraz udeľovali slobodu.

Zrazu neboli nikomu podriadení a dokonca mohli vlastniť nielen domy, ale aj vlastných otrokov. V konečnom dôsledku sa však nevedeli zmestiť do kože a začali na javisku robiť všetko možné.

Pripodobním to k našim komerčným televíziám, ktoré vysielajú aj úplne primitívne nezmysly. Mímovia však vtedy, na rozdiel od dnešných televízií, dostali na frak a vyhnali ich preč. Pantomíma tak na istý čas z histórie a zo spoločnosti úplne vymizla.

Mímov vlastne zničila ich vlastná namyslenosť a pocit, že zrazu na nich nik nemá. Nepochybujem, že v podobných vlnách to šlo aj pri šašoch – tí najlepší sa po spoločenskom rebríčku vyšplhali hore, až ich iné udalosti zmietli tam, odkiaľ prišli.

V preklade Adriana Kobetiča sa ďalej píše, že šašo mohol uraziť každého okrem najvyššieho panovníka a jeho priamej rodiny. Mohol uraziť aj cirkev či iné orgány, ale len tak, že nedošlo k ich kontaktu. Navyše dovoliť si to mohol len šašo, ktorý bol uznávaný aj na verejnosti.

Musel byť prirodzenou autoritou. Ak bol dobrý, múdry a správne v hlave kombinoval, vypracoval sa a uznávali ho aj ostatní ľudia. Len on mohol kráľovi povedať, že namýšľať si o sebe môže len vtedy, ak dokáže ísť medzi svojich poddaných v totálnom prestrojení bez stráže a vráti sa bez akejkoľvek úhony.

Iný môj Šaškov príbeh zase hovorí o tom, ako šašo vraví kráľovi, že obom im ide o to isté – aby ich ľudia mali radi aj bez kostýmov.

Človeku sa až žiada povedať, že šašov ako kvalitné zrkadlo by potrebovali aj dnešní mocní.

To, že sa vôbec moja postavička Šaška objavila, že ju ľudia tolerujú a vítajú, nahráva názoru, že dnes veľmi chýba, samotná vrchnosť by ju však nezniesla. Nielen preto, že nevie, kde je sever, ale že ľudia hore v podstate vôbec nerozumejú humoru.

O nastavovanie zrkadla papalášom sa predsa roky pokúšal trebárs Milan Markovič, Stano Radič, Jaro Filip, Rasťo Piško a mnohí ďalší, nedopadlo to však slávne. Ľudia ich síce milovali, vrchnosť sa ich však vždy snažila zakázať. Dnešní mocní jednoducho nemajú radi zrkadlá.

V kronike starého Paríža sa uvádza, že šašovia boli podrobovaní deformujúcim zákrokom na tvári – prerezaniu nosa z bokov aj v strede, narezávali im aj líca, jazyky, obočie či uši.

Šlo o to isté, čo sme spomínali pri somárskom chvoste – o súčasť uniformy, aby bol šašo odlíšený na verejnosti, ktorá by mohla nepatrične reagovať na nejaký jeho vtip alebo čin.

Zdá sa to nepatričné, dá sa však tomu rozumieť. Aj dnes si mnohí tetujú telá a nosia pírsingy, lebo sa chcú odlíšiť. Akurát im k tomu chýba adekvátna podstata a náplň práce.

Šašovia však občas zlyhávali, aj medzi nimi sa našli takí, čo zneužívali svoj titul, dokonca znásilňovali, mučili a zabíjali.

To je o ľuďoch, nie o povolaní. Aj medzi lekármi nájdete takých, čo miesto pomáhania ubližujú, darebáci sú aj medzi murármi, novinármi, jednoducho v každej brandži.

Nezabúdajme, že šašovia disponovali istou mocou. Mali výnimočné postavenie a boli relatívne nedotknuteľní. Nie každý to dokáže adekvátne spracovať a ostať charakterný. Pokušenie zneužívať svoje postavenie tu bolo odjakživa a ani šašovia proti tomu neboli imúnni.

Mnohí dnes nemajú ani desatinu postavenia a inteligencie kráľovského šaša a napriek tomu sa správajú ako gauneri. Hádam nemusím menovať.

Správneho šaša poddaní využívali aj na vyjadrenie názorov kráľovi.

Logicky, lebo ktorý bežný sluha bol nadšený, keď mal ísť kráľovi oznámiť zlú správu? Šašo bol ideálny posol, lebo vedel správu podať tak, aby minimalizoval riziko panovníkovej zlosti.

Niekedy ho však aj vydierali, aby kráľa na niečo nahovoril.

A sme doma. Koľko ľudí sa vtedy mohlo dostať k najvyššiemu? Len vyvolení ako dnes. Šašo teda mohol byť využívaný aj ako lobista na dobré i zlé veci. Zväčša šlo o dobrých psychológov, ktorí vedeli, ako na druhých, koniec koncov bola to podmienka na to, aby vôbec zostarli, pretože im za vážnu chybu hrozila smrť.

Ako taký lobing fungoval?

Rôzne. Povedzme, že šašo mal ísť uspať kráľa, teda porozprávať mu pred spaním nejaké veselé historky. Pomedzi ne mohol vkladať rôzne informácie, ktoré na kráľa podvedome pôsobili.

Nebol problém ani niekoho ohovoriť, stačilo do rozprávania zamontovať, že tamten príliš smrdí, ďalší robí hentaké veci, až ho doviedol k myšlienke, že to treba riešiť. Samozrejme, týmto spôsobom mohol šašo intervenovať aj v prospech pozitívnych vecí.

Šašovia si maľovali tváre. Keďže sa vtedy používali nie príliš kvalitné farby, mali zničenú pleť a trpeli kožnými chorobami.

Maľovanie bolo taktiež súčasťou ich kostýmu, ostalo to dodnes, len farby sú kvalitnejšie. Šašo jednoducho musel byť iný, musel vyčnievať, inak by ho neakceptovali. Keď si vezmem, koľko len v minulosti ochorelo maliarov, lebo používali jedovaté farby, ani nechcem domyslieť, ako dopadli tí, čo si ich natierali priamo na tvár.

Šašovia vraj inak boli najrozšírenejší počas renesancie v Anglicku, keď si ich bohaté rodiny platili ako zabávačov domácich aj hostí. Mali na to udelenú licenciu a odvádzali aj dane. Dnes si to neviem predstaviť, kto by chcel mať doma také zrkadlo?

Mali svojich dvorných šašov aj panovníci na Slovensku?

Obávam sa, že veľkú tradíciu tu nemajú. Z povestí vieme len o šašovi Beckovi, ktorý bol vraj taký výborný, že za rozveselenie dostal od panovníka Stibora svoj vlastný hrad. Nikomu inému sa to totiž nepodarilo. Dodnes sa volá Beckov hrad.

Podobný príbeh sa týka aj hradu Šášov. Svojmu dvornému šašovi ho mal darovať zvolenský hradný pán, ktorého na poľovačke napadla medvedica a zachránil ho práve šašo. Či sú však tie povesti aspoň sčasti pravdivé, nevieme.

Na testoch adeptov sa overovalo sedem schopností šaša. Prvou bola etiketa.

Nie hocaká, ale dvorná etiketa. Šašo musel vedieť, čo si kedy a ku komu môže či nemôže dovoliť. Ak by sa zmýlil, hrozil mu krutý trest. Jednoducho sa musel vedieť pohybovať v najvyšších kruhoch, veď bol stále v blízkosti kráľa alebo iného panovníka.

Musel teda vedieť, že ak niečo povie alebo urobí, tu je to na hrane, tu už tesne za ňou, ale kráľ to ešte akceptuje, prípadne tu už riskujem krk, a tak sa stiahnem.

Predstavte si situáciu, že kráľ prehrával vojnu a všetci jeho ľudia sa mu to báli povedať. Koho za ním asi poslali? No šaša. A ten to musel podať spôsobom, aby sám neprišiel o hlavu.

Šašo na dvore zabával výhradne kráľa alebo aj iných ľudí?

Historické zápisky som nevidel, takže sa môžem len dohadovať. Podľa mňa zabával mnohých, ale fungoval najmä ako pes pod stolom. Keď prišla chvíľa, že kráľ mal chuť na zábavu, obrazne povedané zakričal aport a šašo nastúpil na scénu.

Vyvolať to mohli rôzne situácie – kráľ sa mohol chcieť iba zabaviť, prípadne bol nervózny či nahnevaný, a tak potreboval prísť na iné myšlienky. Zabaviť smutného alebo rozčúleného človeka je pritom mimoriadne ťažké.

Rozplakať niekoho je totiž oveľa ľahšie ako rozosmiať ho, to vám potvrdia všetci herci. Skúste sa do toho šaša vcítiť – má pred sebou kráľa bez nálady a musí to zmeniť. Šialené povolanie.

Ak to nedokázal, vždy nasledoval trest?

Mohol a nemusel, záležalo na tom, aký status si šašo predtým svojou prácou vydobyl. Často bol nenahraditeľný a kráľ si to uvedomoval. Inokedy mu nevyhovel nik, a tak jeden šašo po druhom prichádzali o život.

Ďalšou schopnosťou, ktorú musel šašo dokázať pri skúške, bolo ovládanie minimálne dvoch hudobných nástrojov.

Jasné, musel vedieť hrať na lutne, nejakých píšťalkách či gajdičkách. Hudba vždy patrila k zábave.

Treťou schopnosťou bolo takzvané hádankovanie.

Tu už šlo o filozofické rozmery práce šaša. Hádanky na kráľovskom dvore boli mimoriadne obľúbené a ich vymýšľaniu sa často venovali práve šašovia.

Koniec koncov dodnes sa to zachovalo aj v rozprávkach, keď princezná tvrdí, že sa vydá za toho uchádzača o jej ruku, ktorý vyrieši hádanku. V zásade však šlo najmä o pestovanie bystrej mysle.

To odporuje všeobecnému názoru, že šašo bol len hlupáčik. V skutočnosti musel patriť k najinteligentnejším na dvore.

Ten všeobecný názor vyplýva z toho, že ľudia nerozlišujú medzi klaunom a šašom. Klaunský humor bol od začiatku priamočiary, kým šašo mohol byť rovnaký, nesmel však nikoho zhodiť ani nechutne uraziť. Jeho cieľom nebolo ublížiť, ale rozosmiať a pobaviť aj v ťažkej chvíli, prípadne uvoľniť napätú atmosféru.

Nemohol byť teda cynickou obludou?

Mohol, ak odhadol mieru. Klaunovi, nech urobil čokoľvek, sa nič nestalo, maximálne nedostal honorár alebo ho vyrazili z cirkusu. Pri šašovi to vždy bola hra o život.

Na druhej strane platilo, že šaša mohol trestať výhradne kráľ, a to práve z toho dôvodu, aby mohol byť odvážny voči ostatným na dvore. Svojím spôsobom mal teda celkom voľné pole pôsobnosti.

Ak by šaša za nemiestny humor potrestala verejnosť, bol by to nedobrý signál pre samotného vladára, lebo by to znamenalo, že prestávajú rešpektovať jeho nariadenia.

Ďalšou schopnosťou pri jeho teste bolo žonglovanie minimálne s jedným predmetom. Zvláštne je, že nemuselo ísť o loptičky.

Vynikajúci režisér Peter Scherhaufer z Brezna, ktorý roky pôsobil v slávnom brnianskom Divadle Husa na provázku, mi rozprával, že keď sa u nich skončila sezóna, v lete si robili niekoľkotýždňový kemp pri rybníku, kde sa stretli starí aj novoprijatí herci.

Mladí tam museli povinne zabudnúť na všetko, čo ich naučili na hereckých školách, miesto toho ich tam učili skutočne potrebné veci. Medzi ne patrilo vrhanie nožov, práca s ohňom aj žonglovanie.

Pozor, nielen s loptičkami, ale aj s kolkami, pričom na konci museli prísť so žonglovaním niečoho, s čím to predtým nik nedokázal. Najlepší boli tí, čo žonglovali s tromi či so štyrmi rôznymi predmetmi, lebo každý z nich letí inak. Skúste si trebárs zažonglovať s čiapkou, kefou na WC a topánkou zároveň.

No a ak na takéto veci ešte nie tak dávno dbali herci slávneho divadla, niet pochýb, že žonglovanie muselo patriť aj k základnej zručnosti kráľovského šaša.

Ďalšia skúška šašov bola z filozofickej náuky.

Bol to ďalší potrebný rozmer každého šaša, lebo keby nemal rozhľad, mohol sa rýchlo seknúť. Musel mať toho veľa načítaného, narozprávaného, vyargumentovaného, jednoducho šlo o vzdelaných ľudí.

To garantovalo, že šašo nejakú repliku použil v správnej chvíli tak, aby sadla a nikoho neurazila, prípadne ho len podpichla. Mať pritom prehľad a ihneď vytiahnuť múdry citát, myšlienku či príbeh a napasovať ho na konkrétnu situáciu je náročné. Ak to však šašo dokázal, stával sa skutočným a nekrivým zrkadlom kráľa.

Poviem príklad – kráľ sa trebárs nadúval, ako sa mu niečo veľké podarilo, lietal v oblakoch, machroval a šašo mu vtedy nečakane vystrúhal vetu: „Aby si raz nebol malomocný, keď si teraz veľkomocný.“

Posledné dve skúšky sa týkali schopnosti robiť zvláštne veci telom aj hlasom.

Samozrejme, šašovia museli byť dobrí imitátori, mímovia, napodobňovatelia, satirici, inak by zábava v ich podaní nemohla vyznieť autenticky. Šašo musel byť uveriteľný.

Patríte k najznámejším šašom u nás, v typickom šašovskom kostýme robíte vystúpenia, moderujete akcie po mestách, dedinách, na hradoch aj zámkoch. Kedy ste s tým začali?

Už dávno, niekedy v roku 1998, pretože už vtedy som sa motal pri historických šermiaroch po hradoch a zámkoch. Prvý modro-červený kostým som mal ušitý zo zástavy. Vtedy som nevedel ani len to, ako ušiť správnu šašovskú čiapku, takže prvá z nich spĺňala účel, len keď som si ju nasadil naopak.

Fascinovalo ma, akým spôsobom museli šašovia fungovať v histórii, čo všetko dokázali znášať, aby dobre vykonávali svoje povolanie. Odvtedy sa hrám na kráľovského šaša, som kráľovským Šaškom, ktorého doménou je pohyb, sprievodné slovo, manipulovanie davom, rozprávky hrané pre deti a s deťmi. A som Šaškom, ktorý pomedzi záplavu slov sem-tam aj niečo múdre povie a zaglosuje.

Na jeseň budúceho roka vám vyjde kniha o Šaškovi, v ktorej budú zverejnené jeho príbehy. Ako vám to napadlo?

Vďaka svojej práci som prešiel množstvo hradov a zámkov a zúčastnil sa mnohých historických akcií. Vždy sa pritom snažím nebyť len vešiakom pre kostým, ja postavou šaša doslova žijem.

Postupne sa mi v hlave zjavovali a pribúdali rôzne, ba aj poučné príbehy zo života Šaška. Jednoducho som ich začal vymýšľať a pointovať. Nabral som odvahu rozprávať ich aj na verejnosti a vypĺňať nimi čas medzi jednotlivými predstaveniami, a ľudí to celkom chytilo.

Začal som teda príbehy postupne publikovať na Facebooku a ľudia mi začali písať, aby som ich dal dokopy. Dlho som sa knihe bránil, ale nakoniec ma zlomili. Vzniká tak zaujímavé dielo, z ktorého sa ľudia poučia, ale sa na ňom aj nasmejú. Aspoň v to dúfam.

Máte v šašovskej profesii na Slovensku aj nejakých nasledovníkov?

Je ich viac, za všetkých spomeniem aspoň beťárov ako Filip Hajduk, Ondrej Jakubčák, Adrian Kobetič. Sú však aj ďalší šikovníci. Porobili si šašovské kostýmy, naučili sa žonglovať, využívať pantomímu, balansovať a iné zaujímavé zábavnosti.

Tak je to správne, lebo ako sme už spomínali, aj v minulosti, ak chcel byť niekto poctivým šašom, musel kadečo vedieť, absolvovať rôzne skúšky a zábavne vytŕčať, inak sa tým nemohol živiť.