Bicyklom cez Dolomity k Lago di Garda a Lago di Como

Vziať frajerku, ktorá nemá rada kopce, do Álp neznie ako najlepší nápad. Ale keď neskúsiš, nezistíš. Pôvodná idea bola obzrieť jazerá v severnom Taliansku – Lago di Garda a Lago di Como. Lebo však pri Garde je ten epický cyklochodník a Taliansko je malebné ako obrázok z puzzle. Keď už tam ideme, tak prečo neskúsiť cestou aj pár slávnych sediel v Alpách a prejsť bicyklom Dolomity?

A tak sme sa ocitli vo vlaku do rakúskeho Villachu. Je to najrýchlejší a najlacnejší spôsob, ako sa dostať bez auta aj s bicyklom na dostrel k Alpám. V piatok večer sme ešte stihli spraviť pár kilometrov za Villach a zakempovať pod strieškou nejakej firmy. Bola to naša prvá výprava po 8 mesiacoch, takže sme si užívali každý moment. Pocit, že sme znova na ceste a čaká nás 16 dní dobrodružstva a slobody, bol na nezaplatenie. Konečne spacák, teplé letné večery a mozog prepína do vegetatívneho stavu.

Prvý deň a ideme zhurta na kopce

Passo di Pramollo

Teória, že skús menší kopec a postupne pridávaj, je iba teória. My sme to vzali zhurta. Hneď prvé sedlo, ktoré sa nám po pár kilometroch Rakúskom postavilo do cesty, bol Nassfeldpass. Taliansky názov Passo di Pramollo sa mi ale páči viac, pretože si na ňom pramálo oddýchneš. Šoková terapia je najlepšia. Ak vylezieme s naloženými bajkami toto, vylezieme už všetko.

Matematika hovorí, že ak je kopec dlhý 12 km s prevýšením 900 metrov, tak pôjdeš komfortných cca 8%. Hovadina. V praxi to išlo skoro permanentne nad 10%, miestami aj okolo 13%. A to už celkom bolia nohy aj riť, keďže sa hore rútime rýchlosťou 4 km/h.

Na vrchole sedla sa nachádza hranica s Talianskom. Bol som trochu neistý, či bude vôbec prejadzná. Mapa totiž na druhej strane ukazovala oveľa menšiu cestu a človek v čase rôznych korona byrokratických sprostostí netuší, či si niekto nezmyslel takýto miniatúrny hraničný prechod uzavrieť a postaviť tam dve tankové armády na ochranu hraníc. Na kľude mi nepridávalo ani to, že som nevidel chodiť dolu žiadne autá s talianskou ŠPZ, čo by svedčilo o tom, že tadiaľ aj niekto prechádza. Ale Peťke som to nehovoril. Vrčala by, že to ide zbytočne.

Hurá do Talianska

Nakoniec sme prešli. Hore nebolo ani nohy. Všetky papiere, formuláre, registrácie a iné „hodnotné“ veci, ktoré mali Taliansko uchrániť pred vyhladením dvoma osamelými cyklistami, nemal kto skontrolovať. Spravili sme si foto hore pri jazere a s prvými kvapkami dažďa sme sa začali spúšťať dolu.

Cesta sa naozaj zmenšila. Bola to len úzka lesná asfaltka, miestami hrboľatá, ale o to epickejšia. Ísť hore by musel byť ešte krajší zážitok ako ísť dolu. Krásne zákruty, ani jedno auto, výhľady na horský potok strmo pod cestou alebo do hlbokých údolí. Jednoducho vrchársky orgazmus. Neznáme, opustené a krásne sedlo. Už tu som pochopil, že som si na tie moje zúfalé véčkové brzdy mal zobrať aspoň náhradné gumičky.

Kým sme zišli do mestečka Pontebba, studený dážď našťastie utíchol. Počasie však naďalej vyzeralo neisto. Bol prelom mája a júna, a máj bol celý zlý, upršaný a studený a tento stav ešte trval. Smerovali sme dolinou riečky Fella do mesta Tolmezzo, vstupnej brány k Dolomitom.

Alpe Adria

Náhodou sme objavili Alpe Adriu, známu diaľkovú cyklotrasu. Najprv nás na ňu upozornili smerovníky, potom som si všimol cyklocestičku vedúcu tunelmi ponad hlavnú cestu. O tejto ceste som toho veľa počul, ale vôbec mi pri plánovaní našej trasy nedošlo, že sa na ňu dostaneme.

Úseky tunelmi boli zaujímavé. Najlepší bol efekt postupného rozsvecovania chabého osvetlenia v tuneloch. Asi tam majú nejaký oneskorený snímač pohybu. V praxi to funguje tak, že vrazíš do tmy, nevidíš ani na meter a za tebou je krásne osvetlený tunel. Svetlo ťa prenasleduje a ty ideš stále do nepreniknuteľnej tmy 🙂

Kvôli upršanému počasiu neboli žiadni ďalší cyklisti. Okolité hory sa halili do hmly. Najväčšiu chuť som mal rovno to stočiť k moru do tepla 🙂

Chčije a chčije

V Tolmezze sme dali pauzu na pivo a čokoládové taštičky z Lidla a pokračovali sme do mestečka Ampezzo. Nebolo to ďaleko, ale údolie sa začalo dvíhať a bicyklovali sme miernym a vytrvalým kopcom. Do Ampezza sme prišli asi o šiestej večer. Kúpil som nejakú vodu, pivo a jedlo na raňajky a potom prišiel lejak.

Pršalo výdatne. Ukryli sme sa pod balkón na dvore jedného opusteného domu. Podľa mapy nás čakalo ďalšie sedlo, Mauria. Ísť tam na večer a v daždi by nemalo cenu. Ostali sme preto spať tam, kde sme boli, hoci ešte ostávali 3 hodiny svetla. Prvých 118 km za nami.

Druhý deň ideme ešte viac zhurta na kopce

Passo della Mauria

Prvý deň sme nastúpali asi 1 600 výškových metrov. Druhý deň to malo byť ešte viac. Hneď z rána sa nám postavila do cesty spomínaná Mauria. Sedlo nebolo vysoké, ani strmé, takže to išlo pekne. Všade naokolo sa už objavovali skalnaté štíty a prvé cedule oznamujúce, že vstupujeme do Dolomitov. Dočkali sme sa aj povzbudzovania od motorkárov. Na druhej strane sedla sme si užili pekný zjazd do mestečka Lorenzago di Cadore.

Zastavili sme sa na jedno čapované pivo, prvé a aj posledné. Taliani nevedia chľastať. A už vôbec nevedia chľastať pivo. Bolo plané a predražené a ešte k tomu štvordecové. Za toto budem navždy przniť ich špagety morcadellou a pizzu ananásom.

Do Auronza to išlo dobre. Skúsili sme aj cyklochodník pri jazere, z ktorého sa ale vykľula šmykľavá šotolina vedúca zbytočne hore dolu. Radšej sme sa vrátili na klasickú cestu. V diaľke sa už vypínal masív Tre Cime. Majestátny a nedostupný. Tam ideme.

Kopec, ktorý nemá konca

Chceli sme vyliezť na Tre Cime. Je to epický kopec s krásnymi výhľadmi. Ale vyšlo to inak. Do cesty sa postavilo nekonečné, nudné a zdĺhavé stúpanie do Misuriny. Stúpanie, ktoré najprv unaví 20 km dlhým nenápadným 2%-ným sklonom a na záver tam nadrbe 11% do serpentín. Toto zabilo čas a k Lago di Misurina sme prišli až večer o piatej. Myšlienka, že by sme si išli dať ešte 10 km kopec s 11%-ným stúpaním sa nestretla u Peťky s pochopením 🙂

Navyše, pri Lago di Misurina bolo kvalitne zima, kempovať sa nám tam nechcelo. A ak by sme sem prišli skoro potme a ešte mali ísť ďalšie sedlo Tre Croci do mestečka Cortina d‘ Ampezzo, bolo by toho na dnes už moc.

Ako Peťka povedala, ak bude pri ťažkom stúpaní kukať do asfaltu a nadávať, zo štítov Tre Cime aj tak nič neuvidí. Takže sme sa vybrali rovno do Cortiny. Passo Tre Croci bol už len taký otravný brďok na ceste a potom konečne dlhý zjazd do mesta. Aj v Cortine bola zima. Dali sme si rýchlu pizzu a už s posledným svetlom išli hľadať nejakú zašiváreň na noc.

Nájsť skryté miesto na spanie v mestečku ako Cortina nie je ľahké. Nie je to klasická dedina, kde sa vždy dajaká šopa nájde. Tu nič, len luxusné chaty a dreveničky. Počasie neisté, tak sme chceli aj niečo so strechou. Nakoniec sme na poslednú chvíľu objavili, už v stúpaní na Passo Falzarego, náš vysnívaný domček.

Síce napoly zosunutý zo svahu dolu, ale mal krytú terasu s dokonalým výhľadom na celú Cortinu a vyzeral, že ešte tú jednu noc vydrží, kým sa nadobro nezrúti do údolia. Noc bola studená ako šľak, teplota išla k nule, a tak sme na seba navliekli snáď úplne všetko, čo sme mali.

Tretí deň – Dolomity v plnej kráse

Passo Falzarego

Boli sme radi, že studená noc skončila. Naopak, začalo hneď výdatné stúpanie do sedla Falzarego. Falzarego nie je zlý kopec. Sklon má rozumných 7%. Je síce dlhý asi 14 km, ale pomaly sme sa dopracovali hore. Scenérie okolo obohacovali skalné steny a komíny Dolomitov a ešte krajšie scenérie boli v klesaní na druhej strane. Jediná chyba bola, že nám pomaly dochádzala voda a ako naschvál tu nebola nikde žiadna studnička. Hore boli snehové polia a chladno.

Na vrchole a v zjazde do Arabby dokonca práve ťahali nový chrumkavý asfalt, zrejme kvôli chystanému Giru. Takže to bol veľmi pekný zjazd.

Atrakciu nám urobil aj vrtuľník, ktorý v jednej doline zvážal drevo z polomu. Robil to veľmi šikovne a rýchlo. Pendloval z jednej strany údolia na druhú vždy s veľkým kmeňom stromu. V dedinke Pieve di Livinallongo sme si dali zaslúžené fľaškové pivo a čokoládu. Blížila sa siesta, keď si v Taliansku 4 hodiny nekúpite ani keksík, tak to bolo treba využiť.

Passo Pordoi

Ďalšie na pláne bolo Passo Pordoi. Je to pre mňa jedno z najkrajších stúpaní v Dolomitoch. Serpentíny sa krásne vinú nad sebou, míľniky v zákrutách počítajú zákruty aj výškové metre a za sebou vidíte, ako sa cesta kľukatí údolím. Také malé Stelvio.

Mal to byť posledný veľký kopec na našej ceste k jazeru Garda, takže sme už išli na pohodu. Vo vrchnej časti scenériu dotvárali snehové steny popri ceste. Postavili sme aj mini snehuliaka 🙂 Hore v sedle sme si kúpili magnetky a potom nasledoval dlhý zjazd do Canazei.

Zvyšok dňa už prebiehal pomerne ľahko. Z Canazei to bol stále mierny zjazd údolím, takže kilometre ubiehali rýchlo. Cez Moenu a Predazzo sme prešli len s jednou krátkou pauzou na nákup zásob. Tradične sme večer nakupovali zásoby aj na ráno.

Nakupovanie v Taliansku je ako za trest. Trpia na to, že nemajú malé obchodíky. Ešte v horách sa nejaká tá obdoba našej Jednoty nájde, ale v dolinách sú len hypermarkety. Nakupovať v talianskom hypermarkete je na nervy. Kým nájdete tú jednu konzervu fazule a pivo, tak prechodíte 2 kilometre a potom sa pozeráte na spomalenú pokladníčku, ktorá blokuje 3 kopcom naložené košíky miestnym dôchodcom. A ak aj nájdete nejaký menší obchod, kde si Taliani nerobia zásoby na atómovú apokalypsu, tak ho trafíte zrovna zavretý, lebo siesta, nedeľa, sobota večer, moc skoro ráno a podobné dôvody. Doteraz mám z nakupovania v Taliansku traumu.

Večer sme zakempovali pod jedným mostom. Podivne tam rezonovali zvuky typu detský plač, vrieskanie dajakého vtáka, štekot psa, ktoré sa zdali, akoby boli hneď vedľa nás, hoci tam preukázateľne nič nebolo. Asi sa to pod mostom odrážalo z blízkej dediny v údolí. Ale spalo sa pokojne. V tomto zatiaľ Taliansko nesklamalo a vždy poskytlo nejakú striešku. Aj počasie sa začínalo zlepšovať a dnes už nepršalo.

Štvrtý deň – pohoda na rovinke a jazda po diaľnici

Štvrtý deň bol celkom oddychový. Vyrazili sme neskoro a prvý úsek viedol po krásnej kľukatej ceste nad údolím riečky Avisio. Cesta bola takmer bez áut, s peknými výhľadmi do údolia. Navyše to bol celý čas mierny zjazd cez malebné dedinky. Takto sme doputovali až do mesta Trento.

Ešte pred Trentom nás však tabule naviedli na diaľnicu. V Taliansku sa inak dosť často stane, že sa cesta akosi rozšíri, zdvoja sa pruhy, a kým sa spamätáte, už sa nedá ísť nazad. Len valiť s malou dušou po krajnici pár kilákov k najbližšiemu zjazdu. Prežili sme 🙂

V Trente sme si dali pauzu a prešli si centrom mesta. Von z mesta nás potom vyviedol pohodlný cyklochodník popri rieke. Ním sme pokračovali až do mesta Rovereto a zakempovali sme na lúke pri rieke. Tentokrát bez strechy nad hlavou, ale počasie už vyzeralo stabilné a teplé.

Zakecali sme sa s dvomi Talianmi, ktorí tam venčili psov. Dali nám tipy, kde pri Garde je onen slávny cyklochodník z každej instagramovej fotky. Rovno nás však varovali, že nemáme mať veľké oči, že ten úsek meria asi 1 kilometer a inak je tam toľko tunelov plných áut, že oni by tam ani nešli.

Piaty deň – Lago di Garda

Východný breh Lago di Garda

Ráno ku Garde to bolo už len na skok. Celý čas sme išli pohodlným cyklochodníkom. Cyklistov pribúdalo a na Gardu sa valili zástupy autičkárov. Zistili sme, že Taliani majú sviatok, takže sa to tam všetko valilo na predĺžený víkend. Ešteže zápchy sa nás na bicykli netýkali.

Ku Garde sme prišli na severnom brehu jazera v meste Riva del Garda. Dali sme si pivo na pláži. Skúsili sme sa aj okúpať, ale práve zašlo slnko a zdvihol sa silný vietor. To nás od studenej vody odradilo. Všade naokolo sa dvíhali pekné hory a voda vyzerala hlboká a neprívetivá.

Príchod ku Garde bol míľnikom na našej ceste. Bol to prvý veľký cieľ, ktorý sme dosiahli. Prešli sme Dolomity a sme tu. Východným brehom jazera sme pokračovali na juh. Jazda popri Garde bola pekná, ale je tam tiež dosť veľká premávka. Dá sa ísť po promenáde, resp. po chodníku tesne pri brehu, ale tam je postup kvôli chodcom veľmi pomalý. Aspoň tu však nie sú tunely a často sa vyskytujú dedinky, kde sa viete zastaviť pri vode alebo v obchode.

Trampoty s kempovaním

Do večera sme prišli do Lazise, kde sme si pozreli historické mini centrum mestečka, obklopeného stredovekými hradbami. Potom sme sa odklonili od jazera do zvlnenej vidieckej krajiny smerom do Verony. K jazeru sa vrátime zajtra po obhliadke Verony.

Zakempovať večer bolo celkom umenie. Nakúpili sme v meste Bussolengo a chceli sme sa zložiť niekde pri rieke Adige. Lúka, rieka, bude to pohoda ako poslednú noc. Brehy však boli buď neprístupné, alebo s varovaním, že voda môže v dôsledku vodohospodárskych aktivít nečakane stúpnuť. Komárov všade húfy. Neskôr bola cyklocesta vedúca do Verony statočne oplotená, nikde sa nedalo nájsť miesto.

Taliani celkovo milujú ploty. Oplotia všetko a všade, kde môžu. Sú schopní oplotiť ešte aj burinu pri vode. Táto ich záľuba v plotoch dosť sťažuje voľné kempovanie. Dostali sme sa tak až takmer do Verony. Dúfali sme, podľa mapy, že nájdeme niečo pri športových ihriskách na okraji mesta. Samozrejme, boli oplotené ako pevnosť, že ani horda dobre motivovaných zombíkov by to nedala.

Nakoniec sme sa preto vrátili asi dva kilometre späť pred Veronu, na jedno jediné miesto, kde to dávalo zmysel. Na oplotenú, ale opustenú vodohospodársku poľnú cestu. Pôvodne sme na nej nechceli spať, aby nás ráno nevyrušilo nejaké auto, ale keďže v tejto krajine bolo všetko opevnené plotom, toto bolo najosamelejšie miesto, ktoré chránila „iba“ závora 🙂

Šiesty deň – Verona a západný breh Gardy

Verona

Ráno sme prešli kúsok do Verony a netrvalo dlho a už sme boli v centre mesta. Celkom komfortne nás až takmer do centra doviedol cyklochodník. Verona je jedno z tých miest, ktoré sa fakt oplatí vidieť.

Útulné historické centrum je síce plné turistov, ale ja vždy najviac milujem, keď sa taký zaprášený a špinavý po týždni potenia v Alpách dotrieskam niekam medzi vystajlovaných ľudí. Sadnem si na hulváta na ten najkrajší most, vytiahnem kudlu a otvorím si ňou pivo s hlučným zasyčaním.

Najkrajší pohľad na mesto bol práve z toho historického mosta. Z jednej strany Citadela na kopci, z druhej strany priečelia starých domov na brehu rieky. Zašli sme pozrieť aj na Júliin balkón. Tam sa však s bicyklami nedostanete, takže išla dnu iba Peťka, ja som strážil bajky.

Juh jazera Garda

Spleťou vidieckych cestičiek s minimálnou dopravou sme sa premotali späť ku Garde do mestečka Peschiera del Garda. Toto bol južný koniec jazera. Sever bol ufúkaný a jazero bolo všade okolo v zovretí hôr. Východný breh bol jedna dlhá riviéra plná promenád, mestečiek, viliek a sem tam aj s miestami na kúpanie. Juh pôsobil ako prímorsko. Hory bolo vidieť iba v diaľke, voda bola krásne modrá a slnko svietilo ako o dušu.

Zašli sme aj na polostrov Sirmione, ale pravidloví Taliani, ktorí tak milujú rôzne príkazy a zákazy a ploty, nás s bajkami do historického centra nepustili.

Západný breh Lago di Garda

Zatiaľ čo na východnom brehu sa dá frekventovaným úsekom vyhnúť síce pomalou, ale bezpečnou jazdou po promenáde pri vode, na západnom brehu je to horšie. Spočiatku do mesta Salo ešte išiel cyklochodník, ale potom to už bolo v ostrej premávke.

V jednom mestečku sme sa zastavili, a keďže konečne svietilo spoľahlivo slnko, okúpali sme sa. Voda bola studená, ale nie zas tak, aby nás to odradilo. V konečnom dôsledku to bolo super osviežujúce kúpanie a voda priezračne čistá.

Čím viac sme sa posúvali na sever, tým častejšie boli tunely. Tunel je dosť nepríjemná vec. Je tam chladno, autá nepríjemne hučia a je tam málo miesta. Keďže všade čítam, ako úspešne stavajú cyklochodníky pri Garde s tým, že už to tento rok chcú dokončiť, nie je mi úplne jasné, kde vlastne tie cyklochodníky boli. Možno niekde offroad v horách. Každopádne, ak chcete ísť po asfalte, tunelom sa nevyhnete.

Gastro zážitok

Dnešnú jazdu sme skončili v mestečku Limone sul Garda. Nechceli sme ísť onen slávny úsek nad vodou už potme. A keďže sme sa sem domrvili pomerne neskoro a Taliani majú pracovnú morálku ako slovenský štátny úradník, keď všetky obchody s obľubou zavrú o pol ôsmej, ostali sme bez jedla. Chtiac nechtiac sme tak museli skúsiť pizzerku.

Nerád chodím do reštaurácií. Človek čaká, kým sa prišmatlá čašník, potom čaká, kým to prinesú, a zatiaľ červík v bruchu už zožral aj vnútornú stranu žalúdka. Cuckáš pomaly to predražené pitie, aby ti ostalo aj k jedlu. Nevieš, či môžeš zožrať tyčinky, ktoré sú na stole, alebo ťa to vyjde toľko peňazí ako ďalšia pizza. Keď to príde, zhltneš jedlo za 5 minút a ďalších 20 čakáš, kým sa zase prišmatlá čašník a donesie účet. Niežeby počkal, kým rovno zaplatíš, on sa zas na 20 minút odšmatlá a nechá ti tam nóbl knižku, ktorá ti je na prd, keď chceš platiť kartou. Proste extrémna strata času kvôli jednej pizzi.

Čo ma celkom zaujalo, je taliansky zvyk nosiť čiastkový účet po každej položke. Takže najprv dostaneš coperto, čo je niečo ako výpalné za to, že ťa vôbec usadia a dajú ti neekologický jednorazový obrus. Potom donesú víno, rovno ti pod neho podložia druhý čiastkový účet. Potom príde pizza s tretím účtom. Chýbal mi príbor. Po slovensky mu vysvetľujem, ukazujúc na vidličku vedľa sediaceho Nemca, že „takéto mi chýba“. Pochopil a priniesol príbor. Ale inak pizza nebola zlá. Aj Nemci od vedľajšieho stola boli komunikatívni. Opäť raz na mňa dajaký Nemec 10 minút rozprával a ani si nevšimol, že neviem nemecky. Darmo, prax z multijazykových callov v korporácii je na nezaplatenie 🙂

Večer sa skladáme kúsok od vody, na konci promenády. Je tam živý plot a búdka nejakej školy surfovania či čoho. Hlavne, že tam je tma a celkom kľud. V rámci možností.

Siedmy deň – Cykloraj

Intergalaktický cyklochodník

Ráno si dávame oddych. Idem do obchodu po pivo, víno, tuniaky a ďalšie jedlo. Ostávame pri vode až takmer do obeda. Kúpeme sa a oddychujeme. Potom pokračujeme cez Limone k najfotografovanejšiemu cyklochodníku všetkých čias. Ako spomínali tí dvaja Taliani psíčkari už pred dvoma dňami, ide naozaj o cca jeden celý kilometer. Navyše prelezený turistami, takže si epickú fotku na instagram fakt ťažko spravíš.

Ale úplný fail talianskeho cyklistického inžinierstva bolo, že cyklochodník skončil, ako inak v Taliansku, oplotený. Von sa dalo dostať iba úzkou cik-cak medzerou v plote. Peší turisti prejdú, cesťáci zdvihli bajky nad hlavy, ja som s ortliebami pičoval vo všetkých jazykoch tak, že by aj mongolská horda na poníkoch utiekla.

Aj tak museli ísť brašny dolu, inak by sme bajky cez plot nepreniesli. Naozaj neviem, ako presne tento cyklochodník inžinieri z Talianskej socialistickej republiky mysleli. Tak či tak, keď už sme sa z neho oslobodili, rovno sme museli ísť naspäť do frekventovaného tunela na hlavnú cestu. Ale jedna foto na instagram vyšla, takže sa svetom môže ďalej šíriť propaganda, ako to majú Taliani na Garde vymakané 🙂

Strada del Ponale

Oveľa krajší zážitok bola Strada del Ponale. Kúsok za Riva del Garda stúpa do kopca šotolinová cesta. Vedie cez tunely a ponad jazero s krásnymi výhľadmi. Autá sem nesmú. Sú tu len cyklisti, „elektrikári“ a pešiaci. Cesta stúpa výživne nahor a po asi 2 km sa napojí na asfaltku. Tento úsek stál fakt za to.

Údolím riečky Ponale sme sa potom dostali k Lago di Ledro. Prišli oblaky a začalo pršať. Ale našťastie nie veľmi. Ďalší pekný úsek bol zjazd do mestečka Storo. V jednej zo zákrut sme objavili ukrytý vodopád na potoku Palvico. Pri pohľade na to, ako padá do jazierka dolu, si vedel človek celkom vsugerovať, že je na nejakom exotickom tropickom ostrove.

V okolí Lago d’Idro začína zaujímavá vrchárska oblasť. Aspoň pre mňa, čo som úchylný na kopce. Začína tu stúpanie k niekoľkým menej známym, ale podľa profilu a fotiek epickým sedlám, ako napríklad Passo Maniva. Šiel by som hneď, ale nechcel som Peťku týrať na večer s 1 000 výškovými metrami. Každopádne som si sľúbil, že sa sem niekedy vrátim na cestnom bajku.

Aj tak sme ešte večer chytili jeden nevysoký kopec s prevýšením asi 400 metrov. A potom sme makali ako dôchodcovia štvrtok ráno do Lidla, aby sme stihli posledný obchod dolu v mestečku Gardone Val Trompia a kúpili si večeru.

Ôsmy deň – Lago di Iseo a Bergamo

V Taliansku po slovensky

Tento deň mal 3 top. Prvé bolo hneď ráno stúpanie do Passo dei Tre Termini. Názov je dlhší ako sedlo. Oproti alpským kopcom je to len taký brďok ako náš Biely Kríž, ale s perfektnou atmosférou. Bola sobota ráno a na ceste boli doslova davy cyklistov. V stúpaní som sa cítil ako vo Zwifte, keď všade okolo je kopec cyklistov. Keď sme povedali odkiaľ sme, hneď všetci spustili, že Peter Sagan a tešili sa. Bola vyslovene radosť v takej atmosfére šliapať do kopca.

Samotné Lago di Iseo pôsobilo veľmi príjemne na bicyklovanie. Síce sme ho neskúmali bližšie, ale určite skrýva veľa cyklochodníkov. Poskytuje krásne scenérie a je oveľa menej zahltené turistami ako známejšia Garda.

Keď sme kupovali pivo v jednom obchodíku, prišla nejaká černoška oblečená ako kmeňová čarodejnica do kadejakých handier a korálok. Začala sa mykať a pospevovať okolo a natŕčať ruku. Povedal som jej rýdzou slovenčinou presne toto: „Moja, a ty máš kurva pocit, že keď vidíš dvoch spotených cyklistov, ktorí už týždeň spia vonku, a ktorí si tu kupujú lacné pivo, piče, tak majú peniaze pre teba? Vidíš tu niekde, bazmeg, odparkované porsche, a že by som mal pred sebou luxusné víno a sedím v drahej reštaurácii?“

Neviem, akým woodoo disponovala, ale úplne som videl, ako sa jej otočili presýpacie hodiny v očiach a prišlo to porozumenie. Ani keby to poviem jej rodnou rečou, tak lepšie neporozumie. Dala mi za pravdu, usmiala sa a odišla obšťastňovať svojim umením kávičkárov do vedľajšej kaviarne.

Sme atrakcia v Bergame

Od Lago di Iseo to už išlo po rovine. Smerovali sme do Bergama. V Bergame sme boli okolo obeda. Dali sme si pauzu na hlavnom námestí. Opäť tie chvíle, ktoré mám tak rád. Na hulvátov s pivom a koláčikom z Lidla rovno pred drahým obchodom s fajnovými značkovými košeľami 🙂

Najprv sme boli atrakcia pre skupinu pubertiakov, ktorí prišli vyzvedať, odkiaľ sme a kam ideme, a potom nás ako v Mrázikovi dvakrát obkrúžil akýsi chlapík, ťahajúci ženu za sebou. Ale namiesto otázky „Je ti zima dievčatko?“ sa tiež spýtal, kam cestujeme a odkiaľ. Vyzeral tiež na cestovateľa, lebo poznám ten pohľad obzerania brašien a setupu na cudzích bajkoch, keď hľadám inšpiráciu 🙂 V Bergame sme si ešte zadelili výborný kebab od Turka. Gastro zážitok turecký kebab vs. pizza pri Garde -> kebab je jasný víťaz, cenou, rýchlosťou, aj objemom. Aj prívetivosťou obsluhy.

Lago di Como

Z Bergama k Lago di Como to už išlo ľahko, hoci cesta bola dosť frekventovaná. Doklepali sme to úspešne a večer sme už sedeli pri jazere v meste Lecco a sledovali zapadajúce slnko. Bol to jeden z tých momentov, keď máte pocit, že ste niečo dokázali, a že sa vaša cesta naplnila. Boli sme v cieli.

Pri Lago di Como totiž ostávame týždeň a budeme vymetať miestne epické stúpania. Ale už na ľahko, bez brašien a so strechou nad hlavou. Ešte nás čakala posledná noc vonku, zajtra výlet do Švajčiarska a potom už som bookol ubytko na 5 dní.

Deviaty deň – Na skok do Švajčiarska

Iný svet

Keď sme už tu, skočíme do Švajčiarska. Aspoň pre ten špendlík na mape, že máme ďalšiu krajinu. Po príjemnej a teplej noci v jednom parku sme sa ráno vybrali do mesta Como. To leží pri ďalšom južnom cípe jazera Como. Cesta tam bola plná áut a samotné Como bolo extrémne mravenisko. Taký nátresk ľudí, áut, hluku z motoriek, chaosu a zmätku som snáď nezažil ani v Istanbule. Bol som rád, že som za náš hlavný stan na najbližšie dni vybral kľudnejšie Lecco.

Z Coma sme si vyšliapali výdatný kopec nad mesto a pokračovali sme k švajčiarskej hranici. Hraničná kontrola nebola žiadna. Stál tam síce nejaký vojačik, ale nevenoval nám pozornosť. Úplne však udrel do očí ten kontrast. Akonáhle sme prešli čiaru, zrazu to bol iný svet.

Hluk motoriek a áut ustal, ľudia zmizli z ulíc a ostalo vyľudnené a tiché mesto Chiasso. Fakt sme si pripadali až nesvoji. Akoby sme prešli časopriestorovou bránou niekam do dňa po apokalypse. Na hlavnej pešej zóne mestečka som ledva našiel jednu kaviareň, kde bolo zopár ľudí. Inak by som sa fakt začal báť toho, že mesto je úplne prázdne.

Týmto pokojným krajom sme sa prebicyklovali až k jazeru Lugano do Riva San Vitale. Autá tu prakticky neboli žiadne, ale stretávali sme dosť skupiniek cestných cyklistov v tímových dresoch. Toto bol kraj, kde už človek fakt môže stretnúť aj nejakých profíkov.

V tichej atmosfére nedeľnej dediny sme si pri Lago di Lugano vypili ešte v Taliansku kúpenú plechovku piva. Čapované pivo nás odradilo svojou cenou v prepočte asi 8 eur. Vrátili sme sa do Coma. Opäť za čiarou hneď chaos a hluk.

Okolo jazera Como

Spiatočnú cestu z Coma sme nezvolili rovnakú. Prišiel som s nápadom obísť cíp vybiehajúci do južného brehu jazera a ísť popri vode. Bude to krajšie. Peťka tento nápad asi preklínala od prvých kilometrov. Cesta pri vode síce išla, ale bol to nekonečný traverz 100 výškových metrov hore, 100 dolu a stále dookola. Navyše, ako na potvoru tu nikde neboli studničky na vodu.

Výhľady na vodu a na scenérie okolo sa mi veľmi páčili. Rovnako mestečko Bellagio, na samom konci tohto výbežku, malo peknú promenádu, kde hrali pouliční umelci a príjemnú, skoro prímorskú atmosféru. Jazero Como je krásne v tom, že ho obklopujú zo všetkých strán hory.

Spiatočná cesta z Bellagia do Lecca bola už rovinatejšia. Išlo sa naozaj tesne pri vode a pohodlne. Ťažké boli akurát posledné dva tunely pred Leccom. V tuneloch je to vždy nepríjemné, studené a klaustrofobické. A tieto mali každý asi 2 km. Bolo nekonečné sa cez ne prebicyklovať. Horšie ale bolo, že keď sme vyšli z druhého tunela a prišli do Lecca, spustil sa lejak.

Horská búrka

Dážď fakt mohol ešte hodinu počkať. Jediné, čo sme potrebovali, bolo zbehnúť do obchodu po nejaké víno, dať si v meste kebab a prísť na ubytko. Nevydalo. Lejak sa zmenil na regulárnu blýskavicu. Lialo tak, že akýkoľvek pohyb vonku znamenal, že ste v momente premočení do nitky. Peťku som nechal pod strieškou nemocnice aj s bicyklami. Odbehol som do obchodu po víno a nejaké jedlo a potom sme sa mokrí presunuli do najbližšieho kebabu.

Najhoršia ale bola cesta na ubytko. Z centra mesta to boli ešte dobré 3 km do okrajovej časti. 3 km bleskov, hromov, cesta sa zmenila na potok a my sme boli do nitky mokrí. Najhoršie bolo, že keď nevieš, kam ideš, musíš navigáciu mobilom a celú logickú hádanku okolo selfcheckinu na ubytko riešiť s tým, že ti jebe hasičská striekačka vodu priamo na hlavu. Ale dali sme to aj vďaka tomu, že hneď pri ubytku bola strieška kebabu, kde sme sa nachvíľu ukryli a mali čas prečítať si inštrukcie na odomknutie bytu ako tak v suchu. Byt bol našťastie priestranný, bolo kde dať bicykle a sušiť veci. Ortlieby krásne odolali aj tomu najväčšiemu lejaku a teplá voda v sprche tiekla. Takže sme sa mohli dívať ako vonku pokračuje búrka a otvoriť si tú fľašu vína 🙂

Desiaty deň – Zlatý klinec celého výletu – Morterone

Ak by som mal vybrať jednoznačne najkrajší kopec, resp. etapu celej našej alpskej výpravy, tak by to bolo jednoznačne stúpanie na Morterone. To začína v podstate ešte v samotnom meste Lecco. Toto horské mesto má tú vlastnosť, že len kým prídete na jeho horný koniec, tak máte 250 výškových metrov v nohách.

Uličkami sme sa preplietli nad mesto do dedinky Ballabio, kde na odbočke začína samotné stúpanie. Bola to naozaj vrchárska chuťovka. Sklon bol príjemných 5%, takže žiadne zapekanie nôh. Navyše, po týždni s plnými Ortliebami sme zrazu lietali. Teda Peťka. Ona si to vyslovene užívala. Čo bol asi prvý kopec v jej živote, ktorý vyšla s týmto pocitom 🙂 Na mňa dnes došiel útlm a vôbec som nevládal.

Na fotogenických serpentínach sme si robili fotky. Za asi tri hodiny, ktoré sme strávili cestou hore aj dolu, sme stretli presne 6 áut a jeden traktor s drevom. Po chaotickej talianskej doprave to bol úplný balzam na dušu, samota a príroda.

Vrchol bol v dedinke Morterone. Je to najmenšia talianska dedina, ktorá má 7 stálych obyvateľov. Stretli sme tam presne jedného človeka a dva psy. Tie boli našťastie za plotom, pretože neboli pozitívne naladené. Ešte sme potiahli aj kus za dedinu a pri krásnom výhľade sme si vypili pivo, ktoré sme tam hore vytrepali.

Večer po príjazde domov sme si dali kebab, ktorý sme mali priamo pod ubytkom a z terasy sme obdivovali západ slnka nad kopcami, v ktorých sme ešte pred chvíľou boli.

Deň jedenásty – ochutnali sme najstrmší kopec v živote

Monte Cornizzolo a prvé technické problémy

Ja som celkom ranný vták, takže som bol skoro hore. Okolité kopce ma nenechali v kľude spať, a tak som si sólo vybehol na ďalšiu chuťovku, Monte Cornizzolo. Priemerný sklon tohto kopca bol asi na 7 kilometroch poctivých 11%. Celkom som to vydrel aj na najľahších prevodoch. Odmenou mi bola opäť úplná samota v stúpaní a perfektné výhľady až na 60 km vzdialené Miláno.

Vyskytli sa ale prvé technické problémy. Už včera z Morterone som zistil, že po niekoľkých dňoch v kopcoch sú moje obyčajné véčkové brzdy v koncoch. To sa ešte vyrieši. Hneď pod ubytkom sme okrem kebabu mali aj cykloobchod 🙂 Ďalší problém bol, že sa mi rozkývalo stredové ložisko. Pri pedálovaní som cítil vôľu. Na Slovensku mi ho menili pred odchodom. Neviem, čo za zázrak tam v servise dali, ale tvrdili, že mi dávajú nový stred. Vydržal ledva 1000 km. Len som dúfal, že to vydrží pojazdné ešte ďalších 600 km do konca výletu.

Tretí problém bol, aby toho nebolo málo, že mi v zjazde rupla špica na zadnom kolese. Našťastie, tie lacné kolesá krosových bajkov sú celkom predimenzované, takže nejaká tá špica hore dolu sa vstrebe. Ale na kľude mi to nepridalo.

Muro di Sormano – to najstrmšie, čo sme zažili

Poobede sme sa opäť už spolu vybrali na ďalší kopec vo wishliste, Muro di Sormano. Je to kopec, ktorý odmietli jazdiť aj profíci na Giro di Lombardia, pretože tam na dĺžke 1,7 kilometra urobíte 280 výškových metrov.

Najprv sa teda treba k nemu dostať, čo je z Lecca tiež výdatné stúpanie. A keď tam už prídete, strieka vám do očí pot, pečú sa nohy a obracia sa bicykel dozadu na priemernom sklone 20%.

Na ceste sú odpočítavané výškové metre, ale vôbec to nepomáha, pretože ubúdajú zúfalo pomaly. Ledva nám tu stačili prevody, ale som hrdý na Peťku, že to dala poctivo bez zosadnutia. Je to také strmé, že ani nestihnete komárovi zdrhnúť, keď vás chce ten hajzel poštípať.

Passo del Ghisallo

Druhá časť výjazdu už bola príjemnejšia. Spustili sme sa kus naspäť a vydali sa do Passo del Ghisallo. Bol som rád, že som si ešte pred jazdou vymenil brzdové gumičky. Passo del Ghisallo aj škoda nazývať sedlom. Je to len taký zdĺhavý kopček. Zaujímavý je tým, že hore je kaplnka Madonna del Ghisallo, zasvätená cyklistom, a múzeum cyklistiky.

Akurát to zasvätenie neprinieslo šťastie jednému cyklistovi, ktorý išiel kus pred nami. Zmizol za jednou zákrutou a keď sme tam prišli, už sme len videli, ako sa dvíha zo zeme a púšťa sa slovne do vodiča auta. Pravdepodobne ho ten pri výjazde na cestu zrámoval. Zjavne sa nič nestalo a bola z toho iba typická hlučná talianska výmena názorov.

Kaplnka bola úplná paráda. Sú tam vystavené fotky, dresy a bicykle víťazov cyklistických pretekov. Cítil som sa tam ako malý chlapec, keď príde do hračkárstva, prípadne ako mačo z malého mesta, keď príde do predajne BMW 🙂 Proste oči dokorán a obdivuješ.

Večer sme opäť dali náš spoľahlivý kebab pod ubytkom. Turek nás už začal vnímať.

Dvanásty deň – prvý deň bez bicykla

Tieto rána na terase, s výhľadom na celé mesto a pivom v ruke, začínali byť návykové. Zakýval som Turkovi, ktorý práve otváral kebab a sledoval som, kedy sa otvorí cykloobchod. Hneď ako sa zodvihla roleta, išiel som vyriešiť to moje nešťastné koleso.

Chvíľu trvalo dohovoriť sa rukami nohami, ale nakoniec sme sa dohodli, že ak im nechám bajk, do zajtra mi výplet opravia. Sľúbili, že sa pozrú aj na ten rozkývaný stred, hoci tam som si nerobil nádeje, že by s tým niečo, okrem úplnej výmeny, mohli spraviť. A potom sme sa vybrali do Milána za pekných. Teda v rámci možností. Vytiahol som to jediné necyklistické oblečenie, čo ešte nebolo úplne spotené, a išlo sa vlakom 🙂

Miláno

Keď teraz píšem tento článok, tak z Milána si pamätám najmä to, ako sme v parku zbierali lesné jahody a ako sme vystresovali strážnika pred americkou ambasádou. Ono to vlastne prebiehalo tak, že sme si sadli s batohom a pizzou v ruke k fontáne pred ich ambasádu s tým, že sme vôbec netušili, že tam nejaká ambasáda je.

Až keď sme dopili pivo, zjedli pizzu a odchádzali sme, tak som začul nenápadného týpka, ktorý sa za nami díva a vraví do vysielačky, že sú to iba turisti. No…sú to paranoici, títo Amíci. Všeobecne obľúbení vo svete.

Tie jahody boli tiež fajn. Objavili sme ich v parku na tráve. Pôvodný úmysel vstupu do parku bol vyčúrať sa, ale keď tam už boli, napásli sme sa 🙂

Inak, Miláno ako také ma nejako neočarilo. Jedna pasáž s obchodmi, jedno námestie s katedrálou, ktorá je vždy zásadne proti slnku, takže sa naprd fotí, a to je tak všetko. Ale aspoň sme sa prebavili, kým mi v cykloobchode v Leccu opravili výplet na kolese.

Trinásty deň – Ešte väčší technický problém a Passo di Valcava

Hovorí sa, že nerýp do toho, čo funguje. Keď som prišiel ráno do cykloobchodu po bajk, týpek mi opravil výplet, trochu pomajstroval aj stred, aby sa menej mykal, ale upozornil ma, že mám prasknutý ráfik. Od dvoch špíc stredom ráfika viedla jemná nitka praskliny. Takže, aj keď koleso už išlo rovno, mohlo mi však kedykoľvek zmiznúť pod riťou.

Celkom som bol z toho frustrovaný a rozmýšľal som, čo s tým. V cykloobchode iné koleso nemali. Vygúglil som nejaké ďalšie obchody v okolí, ale všetko to boli len také mini prevádzky s jedným mechanikom v garáži. Veľmi som neveril, že má zmysel ich začať obiehať a zabiť s tým pol dňa.

Keď človek nevie, čo urobiť, treba si dať pivo a neriešiť nič. Opäť raz sa mi to osvedčilo. Zamávali sme si na pozdrav s Turkom z kebabu a otvorili si lahváčika. Snáď to ešte pár dní vydrží.

Passo di Valcava

Poobede sme sa vybrali na ďalší výjazd. Tentokrát na Passo di Valcava, ďalší niekoľko kilometrový stupák s prevýšením 1 200 metrov. Našťastie, talianske cesty sú rovné a bez výtlkov, ale aj tak som išiel s tým zadným kolesom ako v bavlnke. Opatrne cez každú prekážku. Hore sme sa vyštverali pomerne rýchlo. Peťka už chytila v tých kopcoch celkom skill a išlo jej to.

Hore na Valcave nebolo nič, okrem jedného ujka s mobilným stánkom s klobáskami. Výhľady za veľa nestáli, bol to skôr športový výkon ako nejaká vyhliadková jazda. Spustili sme sa späť k jazeru, vcucli jedno pivo na osvieženie a rozhodli sme sa, že si ešte vybehneme ďalší lokálny kopec, Valbrona. Ten si Peťka sama vypýtala, že ju to tam láka. Next level vrchárskeho zápalu, sama si pýta kopce 🙂

Valbrona bolo príjemné mierne stúpanie od jazera. Poskytovalo pekné výhľady na vodu a na vrchole bola tematická cyklistická studnička.

Večer sme už tradične dali kebab a potom sme sedeli na terase s pivom v ruke a pozorovali život na ulici. Miestny kebab so svojim „Capom di tutti capi“ bol stredom lokálneho spoločenského života. Všetci sa tam večer schádzali.

Štrnásty deň – posledný kopec a opúšťame jazero

Piani Resinelli

Posledný deň pri Come som ešte chcel využiť ráno na nejaký pekný sólo výšľap. Voľba padla na Piani Resinelli. Na ten kopec som sa díval z balkóna každý deň. Prvá časť viedla ako na Morterone, len v dedinke Ballabio som sa potom vydal doľava, namiesto doprava.

Kopec bol príjemný, so sklonom asi 8%. Zákrutami som to vyhabkal hore. Bolo vlhké a hmlisté ráno, doprava minimálna a cyklisti žiadni. Kopec neposkytuje nijaké špeciálne výhľady, navyše aj tam bola hmla.

Dolu som valil celkom svižne, ale poctivo som brzdil pri každom náznaku nerovnosti. Koleso zatiaľ držalo. Kontroloval som priebežne stav prasknutého ráfika, ale pomohlo mi to na kľude iba toľko, že som objavil ďalšie dve praskliny pri ďalších dvoch špiciach. Tie existujúce sa však našťastie nezväčšovali.

Talianske vlaky

Na obed sme dali posledný kebab, už s naloženými bicyklami opretými o plot terasy. Rozlúčili sme sa so známym ujkom kebabárom. Inak, potvrdilo sa mi, že najlepší kebab vedia robiť Turci. Potom už sme valili z kopca na železničnú stanicu v Leccu. Cestou sme ešte stretli chlapíka z cykloobchodu, ktorý sa nám tiež zdravil. Celkom sme tu za tých pár dní do toho prostredia zapadli 🙂

Vlak je v Taliansku celkom použiteľný spôsob prepravy. Niekedy trafíte vymakaný bezbariérový vlak, niekedy starú herku á la Slovenské železnice. Na tejto lokálke z Coma do Milána mali, žiaľ, tú starú herku. Najprv to bol výstup na Mount Everest po schodíkoch s tým, že ma asi šesťkrát privreli automatické dvere. Sprievodca píska na odchod, Peťka ešte vonku a ja privretý vo dverách.

Keď už som sa s bicyklom konečne dostal dovnútra, bolo treba sa na metri vytočiť okolo kovovej striptízovej tyče a nasúkať sa do ťažkých a úzkych dverí, aby sa človek dostal do priestoru pre bicykle. Taliani sú proste inžinieri, keď ide o cykloriešenia.

Ak niekedy pôjdete talianskymi vlakmi, nezabudnite si cvaknúť lístok ešte na nástupišti. Niekedy je ten označovací stroj celkom ukrytý, ale bez cvaknutia vám neuznajú lístok. Cvakať treba aj tie univerzálne lístky z automatu, aj tie, ktoré vám pri okienku predajú s miestenkou na konkrétny vlak. Logiku v tom nehľadaj 🙂

Okrem toho, že Taliani milujú ploty a sú to cykloinžinieri, tak sú to aj strašní riešiči. Každú blbosť, ktorá sa jemne vymyká pravidlám, dokážu nekonečne dlho a zložito rozoberať a riešiť. Tak napríklad čierneho pasažiera vo vlaku z Verony do Benátok riešili asi šiesti sprievodcovia. A to mal chalan iba 50 kíl aj s topánkami a nekládol žiadny odpor 🙂 Uživili by sa v telenovele aj na 180 častí.

Padova

Večer sme vystúpili v Padove. Čo tu vlastne je? Netušíme, ale mesto je známe, tak niečo tu bude. Peťka našla na instagrame, že je tam nejaký vodný kanál so sochami, kde sa všetci fotia. Tak sme sa vybrali hľadať vodný kanál. Našli sme to asi po pol hodine motania sa stredom mesta po kockách. Je to taký kruhový parčík na veľkom námestí v strede mesta.

Do Benátok to bolo asi 50 km a chceli sme ešte dnes večer prejsť čo najviac, nech ráno nestrácame čas. Z Padovy viedol popri vode celkom pohodlný cyklochodník. Neskôr sme išli bočnými cestami cez dedinky. Toto už bol kraj komárov. Taliani na týchto rovinách milujú vytvárať akési zavlažovacie kanály okolo polí. Vo výsledku je tak celá krajina pretkaná jarkami so stojatou vodou a neuniknete tomu.

S malou dušou som pozoroval, ako moje 4x prasknuté koleso zvláda opäť plný náklad s Ortliebami. No vyzeralo to tak, že to tých 300 km cez Benátky do Villachu ešte znesie. Večer, keď sme v jednej dedinke hľadali pri futbalovom ihrisku vhodné miesto na prespatie, stretli sme tam cyklistu so psom. Zakecal sa s nami.

Vyšlo z neho, že má cykloservis vo vedľajšej dedine a že by mi vraj vedel vyriešiť nové koleso, ak by som mu priniesol bajk na druhý deň ráno. Dokonca nás pozýval k sebe prespať. My sme však také asociálne živly, že radšej budeme v kľude vonku, ako viesť s niekým dlho zdvorilostnú konverzáciu, a tak sme ostali vonku. Vzal som si od neho iba telefónne číslo, že si do rána rozmyslím to koleso.

Pätnásty deň – Benátky

Ráno som sa rozhodol, že už opravu kolesa riešiť nebudem. Zabil by som tým veľkú časť dňa. Ostávalo nám do Villachu ešte asi 200 km a mali sme na to už iba dva dni aj s Benátkami. Veď to už nejako vydrží.

Dostať sa do Benátok bolo celkom zložité. Do Marghery, čo je vlastne okrajová časť, to išlo priamo. No potom sme dlho špekulovali, ako sa dostať na cyklochodník, ktorý viedol dlhým mostom do samotných Benátok. Všade boli výjazdy na diaľnicu, prípadne nás to vzalo niekam úplne mimo smer. Po asi hodine motania sa sme konečne našli spôsob. Chvíľu bolo treba ísť aj po veľkej ceste, ale akonáhle začal most, paralelne išiel cyklochodník.

V Benátkach sme rovnako zložito hľadali parking pre bicykle. Do centra totiž s bajkami nesmiete. A možno by to aj išlo, ale vláčiť bajk s naloženými ortliebami cez všetky schody a kanály nemá zmysel. Ani policajti nevedeli, kde parking hľadať a zakaždým nás posielali niekam inam.

Nakoniec sme to našli. Toto majú v Benátkach celkom vymakané. Vyberiete si priestranný box, kde pohodlne vojde aj naložený bajk a zamknete ho na kód. Pri odchode sa odomkne a zaplatí. Cena bola tuším 10 eur na deň za jeden box. Pri odchode mi nakoniec nenačítalo kartu, ale dvere odomklo, takže win-win situácia – bolo to zadarmo a oni mali opäť voľný box 🙂

Bolo príjemné opäť sa trochu prejsť peši. O tom, čo vidieť v Benátkach, existuje veľa sprievodcov. Za mňa dám iba odporúčanie, zájdite do menej frekventovaných uličiek, mimo hlavné turistické trasy. Tam je ticho, kľud a dá sa čo to vidieť aj zo života domácich. Strávili sme prehliadkou mesta asi pol dňa. Nevideli sme určite všetko, ale po dvadsiatom kanáli, tridsiatych schodoch a štyridsiatej fotke gondoly to už aj tak prestane byť vzácne. Najvzácnejší je aj tak obchod s pivom 🙂

Popoludní fúkal dobrý vietor a ďalšia cesta viedla po absolútnej rovine. Niekedy až tak rovnej, že nám z toho prepínalo, keď sme 20 km nevideli zákrutu a skoro sme na bicykli zaspali. Do večera sme tak ešte prešli kus cesty smerom k Udine.

Šestnásty deň – Alpe Adria v plnej kráse

Noc bola teplá a príjemná, strávená na peknej lúke niekde blízko priemyselného parku kúsok od Udine. Cesta nás viedla vytrvalou rovinou do Gemona del Friuli. Jediné pozitívum tejto nudnej trasy bolo, že sa v diaľke už opäť črtali hory. Po dvoch týždňoch v horách nám uplynulé dva dni na rovine prišli otupné.

Ešte pred siestou sme sa zásobili vínom, pretože nás čakal úsek po cykloceste Alpe Adria. Čakali nás rovnaké tunely, akými sme našu cestu pred dvoma týždňami začínali. Vtedy sme si to kvôli počasiu veľmi nevychutnali. Dnes bolo krásne, bezoblačno a teplo.

V Gemone sme, sediac na pive, stretli dvoch Slovákov na bicykloch. Smerovali po Alpe Adria až dole k Rimini. Bol to prvý náznak domova. Aj keď úprimne, vôbec sa nám späť na Slovensko nechcelo.

Tunely na Alpe Adria mali v slnečnom počasí a pri množstve cyklistov úplne inú atmosféru ako v pochmúrnom a daždivom počasí pred dvoma týždňami. Parádne bolo aj kúpanie v ľadovej riečke v dedinke Chiusaforte.

Alpe Adria však viedla mierne do kopca, lebo kopírovala tok rieky. A čím ďalej k Tarvisiu sme sa blížili, tým bol sklon strmší. Nebol to kopec v pravom slova zmysle, skôr také permanentné 1-2% stúpanie. Zdĺhavé a unavujúce. Preto všetci cyklisti, ktorých sme stretávali, išli opačne 🙂

Do Tarvisia sme dorazili len tak tak pred ôsmou večer, aby sme stihli posledný obchod. V dedinkách počas Alpe Adria takto v nedeľu nebolo nič. Nad miestom na spanie sme už nematurovali. Zložili sme sa rovno na tráve pri supermarkete. Rozdiel medzi Slovenskom a Talianskom sme si dobre uvedomili, keď sme z trávy pozorovali predavačky odchádzajúce domov. Každá nasadla do svojho vlastného auta a odfrčala preč. Kontrast proti Slovensku, kde si väčšina predavačiek zo svojho platu asi nemá šancu kúpiť auto.

V noci bola zábava. Prišli myšky a spravili si preliezku z našich bajkov. Ja som spal ako zabitý, Peťka ich natáčala 🙂

Sedemnásty deň – Na skok do Slovinska a posledné horské sedlo

Jazero Jasna

Z Tarvisia sa dá do Villachu dostať priamo a viac menej po rovine, čiže priamo do Rakúska, alebo tak ako my, pokračovať po Alpe Adria až do Slovinska a do mestečka Kranjska Gora. Odtiaľ potom cez Wurzenpass do Rakúska. Zvolili sme druhú možnosť, keďže bola zaujímavejšia a pridáme si ďalšiu krajinu.

Cyklocesta nás pohodlne doviedla do Kranjskej Gori. Pri jazere Jasna sme dopili posledné talianske pivo, spravili sme si fotku pri slávnom kozlovi a pomaly sme sa museli psychicky nastaviť na to, že výlet je na konci a vraciame sa do reality. Spomínali sme aj na náš výlet spred roka okolo Istrie, kedy sme tiež boli v týchto končinách.

Wurzenpass

Do Rakúska sme prešli cez spomínaný Wurzenpass. Zo strany Kranjskej Gori je to pomerne prívetivý kopec. Nie ľahký, ale už žiadna alpská zverina. Hore je hraničný prechod. Stretli sme tam prvú a jedinú kontrolu na celej našej ceste. Rakúsky pohraničník riešil, či máme test, odkiaľ ideme, kam ideme, či ostávame v Rakúsku a podobné srandy.

Bol to mladý chalan, ktorý svoju prácu bral ešte zjavne poctivo. Kým som mu vysvetľoval, že fakt nezapadáme do štandardného cestovateľského profilu, na ktorý ho pripravili, druhý, starší kolega, mávol rukou a naznačoval mu, nech nerieši somariny a pustí nás. Ukázal som mu lístky na vlak, ktorý mal ísť o dve hodiny z Villachu, a potom už ďalej neriešil.

Wurzenpass je kruto strmý kopec. Ale našťastie nie z Kranjskej Gori, ako sme išli my, ale z druhej strany, od Villachu. Pýši sa úsekom, ktorý je dlhý asi kilometer, kde idete permanentne okolo 18% strmo hore. Nepoľaví, zapečie a väčšina cyklistov hore tlačila. My sme našťastie valili dole. Doslova.

Ten môj diaľkoplaz s rozhrkaným stredom a 4x prasknutým kolesom sa dolu rozbehol ako naposledy. Jemne som pribrzdil. Niežeby to nejako pomohlo s tými mojimi gumičkami na paličkách s názvom brzdy. Aj tak som sa rozbehol na takmer 90 km/h a už som sa celkom aj bál pri tej rýchlosti.

Villach

Vo Villachu sme ešte posedeli hodinku pri rieke, pozorujúc život v meste. Bol to zvláštny pocit, že odrazu cesta skončila. Už žiadne spanie vonku, ani hľadanie miesta na spanie, koniec tuniakov v konzerve a 0,66 litrového piva. To pivo je inak top taliansky vynález a po ňom mi tie naše pollitráčiky prišli ako malý pipík. Koniec slobodného grgania a prdenia, kde nás napadne. Ide sa do vlaku a kultúrne domov.

Prvá časť našej cesty – Dolomity – Lago di Garda – Lago di Como

Download file: Como1 zo stravy.gpx

Druhá časť našej cesty – Padova – Benátky – Alpe Adria

Download file: Como2 zo stravy.gpx

Detail našich jázd môžete vidieť aj na Strave.