Farbiare tvoria samostatnú skupinu poľovných psov najmä preto, že ide o špecializované plemeno
stopárov na dohľadávanie zveri. Postupné zmeny spôsobu lovu, zmeny náhľadov na chov a ochranu poľovnej zvere a rastúca hospodárska i kultúrna hodnota poľovnej zvere menia nároky aj na týchto štvornohých pomocníkov. V minulosti predkovia farbiara mali za úlohu vystopovať, kde je zdravá zver zaľahnutá, a tu pokračoval v práci ďalší špecialista – duriaci pes. Nie je to tak dávno, čo sa farbiar používal len na jeleniu zver, ale dnes si jeho použitie vyžaduje širšie uplatnenie. Tak ako v minulosti bol lovcom vzácny len jeleň a jeho trofej, dnes je už práve tak vzácna aj bezparohatá jelenia zver i každá iná poľovná zver.
Stavba tela a kvalita nosa predurčuje farbiara pracovať s nízkym nosom na stope, t.j. s nosom skloneným k zemi. V tom ostane aj naďalej nedostihnuteľným špecialistom medzi ostatnými poľovnými plemenami. Požiadavka na jeho použitie sa oprávnene rozširuje na dohľadávanie nielen jelenej zveri , ale práve tak aj ostatnej raticovej zveri. V nemalej miere sa uplatňuje aj na dohľadávanie postrelenej veľkej srstnatej zveri, akými sú medveď, rys, vlk, ale aj iných.
Farbiar je veľmi chápavý a prispôsobivý . Je možné od neho očakávať veľmi solídne prispôsobenie sa novým požiadavkám s ohľadom na jeho širšie praktické využitie. Hlavnou prácou farbiara aj naďalej ostáva dohľadávanie raticovej zveri. Pretože ide o plemeno neúnavné, schopné vydať zo seba množstvo energie pri vysokej orientačnej schopnosti, s úspechom ho využijeme najmä vo veľkých lesných komplexoch horských oblastí, pri práci na stopách jelenej zveri a ostatnej raticovej zveri, ktorá v tomto prostredí žije.
Pôvod farbiara nás zavedie až do roku 727, do čias sv. Huberta, ktorého maliari zobrazovali so psom, pravdepodobne predchodcom dnešného farbiara. Pri ďalšom vývoji tohto plemena zisťujeme, že v 136.storočí ich vo Francúzsku choval opát Eustach, ktorý ich nazval na počesť patróna poľovníkov „psami sv. Huberta“. História ďalej hovorí, že išlo o psy čierne, so žltými alebo bielymi znakmi. Podľa Döbela (1746) bola farba psov – vodičov šedá, čierna a červená. Tieto psy sa neskôr dostali do Nemecka, kde z nich vyšľachtili v o d i č a , jedno z najstarších plemien poľovných psov. Vodič sa najviac ponáša na súčastného hanoverského farbiara. Plemeno prekonalo mnohé zmeny, kým nadobudlo terajší vzhľad.
Podľa niektorých autorov (Frevert, W., Bergien, K.) koluje vo všetkých západoeurópskych plemenách poľovných psov krv keltského duriča.
Keltovia, poľovnícky národ, obývali Galíciu už v 7. storočí pred n.l. Odtiaľ robili výpravy smerom do Španielska a na Britské ostrovy, ale aj do Itálie a do priestorov okolo Dunaja. Ba história hovorí o ich pohyboch až na Balkáne a v južných častiach Ruska a Malej Ázie. Keltovia boli známi nielen ako dobrí poľovníci, ale aj ako veľkí milovníci psov. Grécky spisovateľ Arrian ( v rokoch 95 – 100 n.l.) podrobne opísal spôsob lovu dunajských Keltov a psov, ktorých používali na lov.
Podľa Arriana používali Keltovia na vysliedenie zveri tzv. Segusierskeho psa s veľmi jemným čuchom . Teda tento mal podobnú úlohu ako neskôr pes – vodič v čase stredoveku. Po vysliedení zveri používali na durenie inú skupinu psov, príbuzných dnešným chrtom. V podrobnom opise vyobrazuje Segusiera ako nepekného, naježeného strapáňa s dlhým rozoklaným nosom, ktorého výraz prirovnáva k pocestnému žobrákovi. Toto prirovnanie spôsobila pravdepodobne vrásčitosť hlavy a čela, ktorá je typická aj pre dnešného hanoverského farbiara.
Segusier zohral v ďalšom plemennom vývoji poľovníckych psov významnú úlohu. Toto pomenovanie sa dokonca prenieslo významovo na hromadné označenie všetkých čuchove vynikajúcich psov, ktorí pracovali pri poľovaní na stopách.
Ani vodič nebol ustáleným plemenom. Išlo o veľmi statné psy, s ťažkou hlavou a dlhými ušnicami, silným a dlhým chvostom, s rôznou farbou srsti, prevažne tmavej , čiernej alebo hnedej farby, s bielymi znakmi na hlave, prsiach a nohách. Časom sa farba srsti ustálila na hnedožltú až sivohnedú, podobnú farbe jeleňa so zimnou srsťou. Často sa vyskytovalo čierno pálenie – maska – na hlave a ušiach. Tieto psy vynikali výborným a jemným nosom na sledovanie starých stôp zdravej jelenej zveri. Vodiča výhradne používali na presné zistenie silných jeleňov. Keď pes – vodič vytlačil jeleňa z priehonu, durila ho svorka parforských psov a lovci na koňoch. Dobrého vodiča si v tom čase veľmi cenili, práve tak ako psovoda, ktorý musel dokonale poznať stopy jelenej zveri. Takého psovoda volali „ poľovník – stopár“ a od vrchnosti získal mnohé privilégiá.
Durič ako pokračovateľ práce vodiča mal obdobnú stavbu tela i sfarbenie. Hlavné rozlišujúce znaky boli – temperament a hlasitosť.
Durič bez voľného hlasu bol vždy z chovu vylúčený. A keďže nemal taký jemný nos ako vodič, používal sa s úspechom na teplej stope na durenie a zadržanie zdravej zveri.
So zdokonaľovaním strelných zbraní strácal vodič svoj pôvodný význam. Na novú techniku lovu bol potrebný pes, ktorý sledoval pofarbenú stopu postrelenej zveri, duril ju a zastavoval. Na túto úlohu sa vodič nesmel používať preto, aby sa nepokazil jeho jemný čuch, toľko cenený pri sledovaní starých stôp. Preto sa používali dva druhy psov, a to jednak vodič na starú stopu a na zisťovanie zveri v priehone a farbiar na farbu, na durenie a zastavovanie postrelenej zveri. Definitívny koniec pôvodnému vodičovi, ako sa nám zachoval na obrazoch starých majstrov, prinieslo obdobie napoleónskych vojen.
Farbiar bol pôvodne duričom. Postupom času vznikla a vyvinula sa rasa určitého vzhľadu a farby srsti. Na začiatku 19. storočia sa začalo s krížením dobrého typu vodiča s dobrými rodmi farbiarov. Z tohto kríženia vznikol hanoverský farbiar . Do krvi hanoverského farbiara sa preniesli vrodené vlastnosti vodiča, najmä jemný čuch a vytrvalé sledovanie stôp s nosom skloneným k zemi. Chov tohto plemena neskôr dosiahol vysokú úroveň.
Pre úplnosť sa treba zmieniť, že praotca dnešného farbiara-vodiča chovali vtedajší poľovníci vo viacerých kmeňoch. Kmene vznikali v jednotlivých oblastiach Nemecka a poľovníci si ich úzkostlivo chránili. V južnom Nemecku mali kmeň čiernej farby, ktorý však, a to solingenský, harzský a weisenbruchský. Psy solingenského typu sa podobali terajšiemu farbiarovi, vyznačovali sa vybočenými lopatkami, ťažkou hlavou, širokými a dlhými ušnicami a s pálením a maskou. Farbu srsti mali hnedočiernu. Weisenbruchský kmeň sa vyznačoval slabšou stavbou tela a prevažne červenou farbou srsti. Psy harzského typu boli vyššie, s kratšími ušnicami, väčšinou červenej farby s tmavšími pásikmi. V tom čase bol povestný aj jagerhofský kmeň, vyšľachtený v Hannoveri krížením domáceho duriča s weisenbruchským kmeňom.
Horské oblasti si však vyžadovali vypestovať ľahší typ farbiara. Preto v Bavorsku a iných alpských krajinách začali krížiť ľahší typ, ľahšie jedince hanoverského farbiara so švajčiarskym duričom typu Bruno alebo typu sv. Hubertus. Tak vyšľachtili ľahšieho psa, bavorského farbiara, ktorý sa v horských oblastiach používa pre svoju pohyblivosť a uvoľnený hlas. Obidva druhy farbiarov sú si veľmi podobné vzhľadom i farbou srsti. Rozdiel je len v typickej postave hanoverského farbiara, ktorý je mohutnejší a viac pripomína pôvodného, dnes už vyhynutého vodiča. Plemenné znaky bavorského-horského farbiara určil „Spolok pre zušľachťovanie psích plemien“ v Nemecku 29. 5. 1884, a sú to: menšia, ľahšia postava jednofarebné sfarbenie s tmavým pálením na hlave chrbte a chvoste.
Názov hanoverský farbiar je známy od roku 1894 – 95, keď sa po niekoľkých zasadaniach zrušili dovtedy uznávané dve formy a schválili sa plemenné znaky a názov pre hanoverského farbiara. Toto pomenovanie dostal preto, lebo hanoverský kraj s tamojším kráľovským dvorom mal najväčšiu zásluhu na prešľachtení tohto plemena.
V posledných dvoch desaťročiach sa u nás objavilo ( v roku 1974) ďalšie plemeno farbiara, evidované v FCI pod názvom „pes sv. Huberta“. Ide o veľmi staré plemeno, predchodcu hanoverského a bavorského farbiara, ktorého predkom bol údajne talbot – pes kráľov, ktorý vyhynul v 17. storočí.
Z Belgicka, kde bol pes sv. Huberta chovaný, dostalo sa toto plemeno v roku 1066 do Anglicka. Tam ho nazvali „ bloodhound“. V preklade to znamená „krvavý pes“, čo však malo vyjadrovať čistokrvnosť, plnokrvnosť. Po vojnách za nezávislosť sa bloodhound dostal aj do Ameriky, kde ho používali na stíhanie otrokov, podobne ako v Anglicku na chytanie zlodejov a vrahov.
V období 17.storočia bolo toto plemeno na pokraji vyhynutia, pretože s vynálezom strelnej zbrane záujem o neho poklesol. A bolo to opäť Anglicko, ktoré chov tohto plemena obnovilo, preto sa udomácnil aj názov „anglický farbiar